Týždeň pred Nedeľou Dobrého pastiera sa celá Cirkev spája v modlitbách za duchovné a rehoľné povolania. Svätý Otec Lev XIV. vydal ku 63. svetovému dňu modlitieb za povolania svoje posolstvo. Vyberám z neho myšlienky, ktoré ma zaujali, pridávam k nim vlastné úvahy, ale na konci textu nájdete aj odkaz, kde si toto posolstvo môžete prečítať celé.

Niťou, ktorá sa vinie celým textom, sú pápežove slová o tom, že povolanie je nezaslúžený Boží dar, „ktorý sa rodí v hĺbke srdca každého z nás“. Každého z nás, teda nielen tých pár vyvolených, ktorí sa zasvätia Bohu v duchovnom a rehoľnom povolaní. Svätý Otec hovorí, že „každé povolanie je nesmiernym darom pre Cirkev a pre tých, ktorí ho s radosťou prijímajú“. Teda povolanie do manželstva, do kňazstva, do trvalého diakonátu, do zasväteného života má v Božích očiach rovnakú hodnotu a je rovnako dôležité a potrebné.

Či už žijeme v manželstve, v kňazstve, duchovnom povolaní, je dôležité, aby sme boli neustále napojení na Krista, ako je ratolesť spojená s viničom (porov. Jn 15, 1 – 8). „Celý náš život sa musí odohrávať v silnom a hlbokom spojení s Pánom,“ zdôrazňuje pápež. Máme asi všetci skúsenosť s tým, že nie všetko ide v našom živote hladko. Prichádzajú pokušenia, ktoré majú rôznu podobu, hoci sú vo svojej podstate všetky rovnaké. Diablovým cieľom je odpojiť nás od Otca, chce, aby sme s ním stratili vzťah, preto nás stavia do situácií, ktoré majú dopad nielen na vzťah s naším Bohom, ale dopadajú aj na vzťahy okolo nás. Jedno s druhým súvisí. Niekedy si najprv pokazíme vzťah s Bohom a potom aj s ľuďmi, inokedy to je opačne, pokazíme si vzťahy s ľuďmi a odídeme aj od Boha... Myslím si, že viete, o čom hovorím. Možno strácame kontakt s Bohom postupne, prestaneme sa modliť, lebo nemáme čas, prestaneme pravidelne chodiť do kostola a ani si neuvedomujeme, ako sa odpájame od viniča a riešime len veci pozemské, dočasné a vytesňujeme myšlienky na večnosť a svoju spásu... Mať sa dobre tu a teraz... To je to, čo nám zlý duch podsúva a má to vplyv na náš život...

Lev XIV. nás vyzýva: „Počúvajte hlas Pána, ktorý vás pozýva žiť plný, plodný život, zúročiť svoje talenty (porov. Mt 25, 14 – 30) a pribiť svoje obmedzenia a slabosti na slávny Kristov kríž. Zastavte sa teda pri eucharistickej adorácii, usilovne rozjímajte nad Božím slovom, aby ste ho mohli každý deň žiť, aktívne a plne sa zúčastňujte na sviatostnom a cirkevnom živote. Tak spoznáte Pána a v dôvernosti, ktorá je vlastná priateľstvu, objavíte, ako darovať seba samých na ceste manželstva, kňazstva, trvalého diakonátu alebo v zasvätenom živote...“

Žiť v dôvere s Bohom. Dôvera pramení z poznania, pripomína Svätý Otec. Dôvera je „postoj, ktorý je plodom viery a ktorý je nevyhnutný nielen pre prijatie povolania, ale aj pre vytrvanie v ňom. Život sa totiž javí ako neustále dôverovanie a zverovanie sa Pánovi, aj keď jeho plány narúšajú tie naše“. My si musíme budovať svoj osobný vzťah s Bohom. V častej modlitbe, v uvažovaní nad jeho slovom, ale budujme ho aj v spoločenstve. Neuzatvárajme sa pred sebou. Hovorme o svojich zážitkoch z viery, podeľme sa s radosťou, ktorú nám naša viera prináša. Naša radosť by mala byť viditeľná. Mala by ísť ruka v ruke s pokojom, lebo Boh je zdrojom pokoja a aj vnútornej radosti. Len v radosti dokážeme prinášať evanjelium tam, kde ho nepoznajú. Svoje bolesti skladajme k Ježišovým nohám pod kríž a buďme svedkami jeho zmŕtvychvstania. Len vtedy sa budú medzi nami rodiť povolania. Či už k manželstvu, alebo ku kňazstvu a zasvätenému životu. Aby ľudstvo prežilo fyzicky, potrebuje odovzdávať život telesne – utvárať vzťahy a rodiť deti, preto sú potrebné manželstvá. Aby duša žila večne v radosti z Božej prítomnosti, potrebuje byť sýtená duchovne.  Preto sú potrebné duchovné povolania. Kňaz, ktorý dostáva v apoštolskej postupnosti poverenie premieňať chlieb a víno na Ježišovo Telo a Krv, ktorý má moc nám v Ježišovom mene odpúšťať hriechy, je Božím darom, o ktorý treba prosiť. Sám Ježiš hovorí, že žatva je veľká a robotníkov málo... Mne to tiež pred časom pripomenul a aj som o tom napísala: https://velkelovce.fara.sk/clanok/cim-budes-az-vyrasties.

Svätý Otec nám dnes hovorí: „ ...vyzývam všetkých – rodiny, farnosti, rehoľné spoločenstvá, biskupov, kňazov, diakonov, katechétov, vychovávateľov a veriacich laikov –, aby sa čoraz viac zapájali do vytvárania priaznivých podmienok, aby tento dar (povolania - pozn. autorky) mohol byť prijatý, živený, chránený a sprevádzaný a prinášal hojné ovocie. Iba ak budú naše prostredia žiariť živou vierou, neustálou modlitbou a bratským sprevádzaním, bude môcť Božie povolanie rozkvitnúť a dozrieť, stať sa cestou šťastia a spásy pre každého i pre svet. Ak sa vydáme na cestu, ktorú nám ukazuje Ježiš, Dobrý pastier, naučíme sa lepšie poznať samých seba a bližšie spoznať Boha, ktorý nás povolal.“

Tvoríme spoločenstvo. Dedinská farnosť zvlášť, veď tu sa všetci poznáme. Modlime sa za seba, za naše rodiny, priateľov, za našu farnosť. Prosme o to, aby sa mladí ľudia nebáli záväzkov. Aby sa nebáli vstúpiť do manželstva a ani do duchovných povolaní. Štatistiky nám ukazujú, že klesá počet duchovných povolaní, ale stúpa počet detí narodených mimo manželstva. Pre katolíkov sú manželstvo a kňazstvo dôležité skutočnosti. Vysluhujú sa ako sviatosti, tento záväzok vernosti inému človeku a Bohu má pred Bohom trvalú hodnotu. Národný týždeň manželstva sme už mali vo februári, spojme sa v tomto týždni predovšetkým v modlitbách za duchovné a rehoľné povolania. Povedzme našim deťom, aké sú tieto povolania dôležité. Učme ich dôvere v Boha. Lev XIV. pripomína: „Nejde o abstraktné intelektuálne vedomosti, ani o učenú múdrosť, ale o osobné stretnutie, ktoré premieňa život.“

Tu si prečítajte celé pápežovo posolstvo. Má svoju múdrosť, hĺbku, vieru a v neposlednom rade vychádza z pápežovej osobnej skúsenosti: https://kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/posolstvo-k-svetovemu-dnu-modlitieb-za-duchovne-povolania-2026

„Povolanie teda nie je niečím, čo máme hneď k dispozícii, niečím, čo je „dané“ raz a navždy: je to skôr cesta, ktorá sa vyvíja podobne ako ľudský život, v ktorom nielenže treba chrániť prijatý dar, ale musí sa aj živiť každodenným vzťahom s Bohom, aby mohol rásť a prinášať ovocie...“

Na záver:  Keď som sa zamýšľala, čo k tejto téme napísať, počula som cez otvorené okno biť kostolné zvony. Akí sme požehnaní, že máme vo svojej dedine kostol. Sme požehnaní, že sa v ňom denne slúžia sv. omše, vysluhujú sviatosti. Žijeme z požehnaní, ktoré nám vyprosili naši predkovia. Čo my zanecháme našim deťom? Modlime sa za duchovné povolania intenzívne, nielen v tento týždeň...