Nie, nie je to jedno. Možno máme dilemu, či je dovolené pri upratovaní, žehlení, či inej práci sa modliť. Je to dôstojné? Ide o postoj srdca. Ak chceme svoje práce, námahy, ale i oddych posvätiť modlitbou, je to dobré a žiaduce. Hocikedy počas dňa pomyslieť s láskou na Boha Otca, na Ježiša, pozvať do našich námah a rozhodovania Ducha Svätého, poprosiť o príhovor svätých, napr. sv. Antona pri hľadaní stratených vecí, alebo sa modliť modlitbu mýtnika: "Bože, buď milostivý mne hriešnemu..." Vysielať do neba tzv. strelné modlitby - to je dobré, aj popri práci. Avšak je našou povinnosťou venovať Bohu aj čas, ktorý mu právom patrí celý, máme sa modliť sústredene a neulietavať myšlienkami kade-tade, to je už potom znesvätenie modlitby. Modlíme sa srdcom, slovami a veľa o našej modlitbe napovedá aj držanie tela.
Každý z nás využíva pri komunikácii s inými ľuďmi nielen slová, ale i rôzne gestá. Úklonom hlavy, úsmevom či podaním rúk sa zdravíme, keď do miestnosti vojde významná osoba, tak sa na znak úcty postavíme, keď muž žiada ženu o ruku, minimálne vo filmoch si pokľakne... Sú to rokmi zaužívané a overené prejavy náklonnosti, úcty, zdvorilosti, otvorenosti, oddanosti, lásky... Pri modlitbe tiež zaujímame určitý postoj tela, ktorým vyjadrujeme svoj vzťah k Bohu. Môžeme ním náš kontakt s Bohom zvrúcniť, pomôže nám hlbšie si uvedomiť, akú modlitbu práve Bohu prednášame – či máme v úmysle Boha chváliť a zvelebovať, alebo ho o niečo prosiť, resp. odprosovať, či chceme ďakovať, či počúvať, čo nám chce On povedať. Existujú rôzne formy modlitby, máme však rozlišovať, či ide o modlitbu súkromnú, osobnú - len ja a Boh, alebo ide o modlitbu liturgickú – slávenie sv. omše za účasti ďalších veriacich. Liturgické slávenie má svoje predpísané postoje a veriaci by ich mali dodržiavať, tu nie je vhodné konať „vlastné“ gestá. Postoje a úkony počas svätej omše majú svoj význam, vychádzajú z tradičných prejavov náboženského kultu a môžeme ich nájsť aj vo Svätom písme.
Kríž – základné gesto katolíka je úkon prežehnania sa. Žehnáme sa buď veľkým krížom - robíme ho na začiatku a na konci svätej omše (Ľavá ruka je položená vo výške žalúdka a pravou rukou sa dotýkame na čele, na srdci, na ľavom a potom na pravom ramene.), alebo malým krížom na čele (symbol, že o slovách Pána Ježiša budeme rozmýšľať), ústach ( vyjadruje, že o slovách Pána Ježiša budeme hovoriť) a srdci (slová Pána Ježiša chceme uchovávať v srdci). Znamenie kríža konáme vždy s úctou a pokojne. Máme si pritom uvedomiť, čo robíme. Pri vstupe do chrámu býva umiestnená svätenička so svätenou vodou. Máme sa ňou pokropiť a to gestom prežehnania sa a uvedomením si, že táto posvätená voda má pre nás dôležité účinky. Keď ju kňaz žehnal, povedal aj tieto slová: „Požehnaj (Bože) túto vodu silou Ducha Svätého, aby nás posilnila, obnovila v nás milosť svätého krstu a chránila nás pred každým zlom tela i duše.“ Žehnáme sa teda s úmyslom, aby z nás Boh zmyl naše hriechy (všedné, lebo ťažké hriechy je nutné vyznať vo svätej spovedi) a aby nás chránil pred každým zlom tela i duše.
Státie – je znakom úcty a sústredenosti. Keď začne slávenie svätej omše, musíme si uvedomiť, že hlavným činiteľom pri slávení Eucharistie je Ježiš Kristus. On sám neviditeľne predsedá každému sláveniu Eucharistie (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1348). Kňaz ho zastupuje viditeľným spôsobom. Preto isté úkony a gestá vykonáva len kňaz – napr. sa modlí so zdvihnutými a rozopätými rukami – symbolizuje tým, že Boh nás všetkých pozýva k sebe, je to tiež symbol lásky – ruky objímajúce všetkých a každého zvlášť a je to aj symbol Ježišových rozopätých rúk na kríži – kňaz prosí o zmierenie pre svoj ľud. O modlitbe so zdvihnutými rukami sa dočítame aj v Starom zákone v knihe Exodus: „Tu prišiel Amalek a pri Rafidim napadol Izrael. Vtedy Mojžiš povedal Jozuemu: "Vyber nám mužov a choď bojovať s Amalekom! Ja budem stáť na končiari vrchu s Božou palicou v ruke." A Jozue urobil, ako mu uložil Mojžiš, a dal sa do boja s Amalekom. Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na končiar vrchu. A kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, len čo ruky spustil, víťazil Amalek. Ale Mojžišovi ruky oťaželi. Tu vzali kameň a podložili mu ho a on si naň sadol. Áron a Hur mu ruky podopierali jeden z jednej a druhý z druhej strany, a tak zostali jeho ruky v rovnakej polohe až do západu slnka. A Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča.“
Sedenie – nie je to len o oddychu v Božej prítomnosti. Naznačuje, že sme otvorení počúvať Božie slovo. Spomeňme si, ako Pán Ježiš prišiel na návštevu k Márii a Marte a pochválil Máriu, ktorá „si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.“ (Lk 10, 39) Aj o apoštolovi Pavlovi sa píše, že sedával pri nohách svojho učiteľa Gamaliela. Máme byť teda ako žiaci, ktorí chcú spoznávať Božie veci a potom ich v živote aj uskutočňovať.
Kľačanie – je výrazom hlbokej úcty a poklony. Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí (KKC, 1377). Svoju vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína vyjadrujeme pokľaknutím (pravým kolenom sa dotkneme zeme), keď prídeme do kostola, keď z neho odchádzame, vždy, keď prídeme blízko k oltáru a svätostánku; kľačaním na oboch kolenách, alebo ak nám to zdravotné okolnosti nedovoľujú, tak hlbokým úklonom. Pri všetkých týchto vonkajších gestách máme vnútorne adorovať Pána (adorácia je vzdávanie úcty, klaniame sa nielen navonok, ale aj v duchu). Je neliturgické a aj nedôstojné, keď si počas premenenia chleba a vína na Ježišovo Telo a Krv veriaci miesto (po)kľaknutia čupne do drepu. Zamyslime sa nad tým – čupli by sme si do drepu pred prezidentom alebo pápežom? Asi nie, taký úkon na znak úcty nejestvuje, patrí do športu. Tak prečo to potom robíme pred Bohom? Dokonca v čase, keď aj kostolné zvony bijú na znak úcty, že sa v chráme odohráva čosi veľkolepé, v kňazových rukách sa kúsok chleba mení na Božie Telo! Ak nám zdravie nedovolí pokľaknúť si, ostaňme stáť a pokloňme sa Pánovi hlbokým úklonom zo stoja.
Podávanie ruky na znak pokoja a bitie sa do pŕs pri slovách „moja vina“ v úkone kajúcnosti (Rímsky misál nedefinuje, koľkokrát je potrebné toto gesto urobiť) – patria taktiež do liturgie. Bitie do pŕs vidíme u mýtnika v Ježišovom podobenstve, vykonávame ho ako gesto pokory, kajúcnosti a tichej prosby o Božie milosrdenstvo a odpustenie. Podanie rúk je znakom pokoja a zmierenia. Pri podávaní rúk ten, kto podáva, môže povedať: „Pokoj s tebou.“ Druhý odpovedá: „I s duchom tvojím.“ Postačí, keď symbolicky podáme ruku len ľuďom v našej bezprostrednej blízkosti. Ak máme s niekým nevyriešené spory a nachádzame sa spolu v kostole, je vhodné stáť blízko seba a podať si ruky nielen symbolicky, ale aj so skutočným úmyslom zmierenia.
Zložené ruky – pri modlitbe skladáme ruky, aby sme vyjadrili svoju ochotu Bohu slúžiť, uznávame ho za svojho Pána a Kráľa.
Toto sú úkony a gestá, ktoré Cirkev stanovila na spoločné liturgické slávenie a veriaci ich majú dodržovať. Okrem vhodných postojov tela je správne aj aktívne sa zúčastňovať na svätej omši odpoveďami na modlitby a spevom. Je vhodné rešpektovať, že slávenie svätej omše je spoločnou modlitbou všetkých prítomných veriacich, nemá tu miesto niečo, čo by pôsobilo teatrálne, alebo nejakým spôsobom vzbudzovalo pozornosť. Iná je súkromná modlitba, ktorú môžeme Bohu predkladať v chráme, doma vo svojej izbe, v prírode, pri krížoch či v kaplnkách.
Pri osobnej modlitbe môžeme využívať všetky gestá, ktoré sa používajú pri liturgii a aj iné, napr. ak sme šťastní a máme chuť Boha chváliť tancom a spevom, môžeme aj tancovať. Všetko však vždy s plným vedomím toho, že sa rozprávame so svojím Stvoriteľom, ktorého môžeme nazývať Otec. Precíťme význam jednotlivých úkonov. Ak sa modlíme postojačky, stojíme pred Pánom ako tí, ktorých osobne pozýva do vzťahu s Ním. Môžeme si uvedomiť, že nás nazýva svojimi priateľmi. Vďaka darovanej milosti nás natoľko pozdvihol, že sme naozaj jeho priateľmi. Sedíme, keď si čítame Sväté písmo a uvažujeme nad ním. Kľačíme, keď mu chceme vzdať úctu a keď si uvedomujeme, že ho potrebujeme za svoje zlyhania odprosiť, prípadne ho chceme o niečo prosiť. Pri osobnej modlitbe môžeme aj my vystrieť ruky. Bohu sa páči takáto modlitba, lebo sa na nás vtedy pozerá cez Ježišove vystreté ruky na kríži. Rozopäté ruky a dvíhanie rúk sú si podobné a hoci sú prítomné v Katolíckej cirkvi od počiatku, nie sme na túto formu modlitby navyknutí. Pritom sme k tomu aj vyzvaní v liste Timotejovi: „Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok.“ (1 Tim 2,8) Dvíhame ruky, keď chceme najmä Boha chváliť a oslavovať ho.
Na záver spomeniem aj posledné gesto, ktoré má zvláštny názov – prostrácia. Je to gesto, ktoré vyjadruje hlboký úkon poníženosti a pokánia. Prostrácia je vlastne ležanie na zemi dole tvárou, pričom čelo je položené na chrbtoch dlaní (takto leží kňaz pred obradmi Veľkého piatku), alebo sa čelo opiera o zem a ruky sú vystreté, čím telo človeka vytvára znak kríža. Takto sa modlíme, keď chceme Boha odprosiť za ťažké hriechy a urážky svoje, alebo robíme pokánie v mene svojho blížneho, prípadne v stavoch hlbokej potreby odovzdať sa do Božej vôle, do Božej prozreteľnosti. Mnohí svätci sa modlievali tvárou na zemi a s rozpaženými rukami. V Denníčku sestry Faustíny Kowalskej, apoštolky Božieho milosrdenstva, si môžeme prečítať toto jej svedectvo: „Dnes večer zomieral istý človek, ešte mladý, ale strašne sa trápil. Začala som sa modliť zaňho korunku, ktorú ma naučil Pán. Pomodlila som sa celú, ale umieranie sa predlžovalo. Chcela som začať Litánie k všetkým svätým, ale vtom som počula slová: „Modli sa tú korunku.“ Pochopila som, že tá duša veľmi potrebuje modlitbu a veľké milosrdenstvo. Zavrela som sa do svojej izolačky, padla som dolu tvárou s rozpaženými rukami pred Bohom a žobrala o milosrdenstvo pre túto dušu. Vtom som pocítila veľkú Božiu velebu a veľkú Božiu spravodlivosť. Triasla som sa od zdesenia, ale neprestávala som pokorne prosiť Boha o milosrdenstvo pre túto dušu. Zo svojich pŕs som sňala krížik, je to krížik zo sľubov, a položila som ho na prsia zomierajúceho. Povedala som Pánovi: „Ježišu, pohliadni na túto dušu s takou láskou, s akou si pozrel na moju zápalnú obeť v deň večných sľubov a pre prisľúbenie, ktoré si mi dal pre umierajúcich, ktorí budú vzývať Tvoje milosrdenstvo.“ Prestal sa trápiť a zomrel pokojne. Ó, ako veľmi sa musíme modliť za umierajúcich, využívajme milosrdenstvo, kým je čas zľutovania.“
Modlime sa i my podľa vzoru svätých telom i dušou. Lebo postoj tela môže nášmu rozhovoru s Bohom pomôcť, ale môže sa stať i prekážkou. Duch Svätý nás navedie, ak sa mu v srdci otvoríme a pohne nás zaujať taký postoj tela, ktorý našu modlitbu ešte viac prehĺbi a zvnútorní.
K článku bola použitá fotografia zo stránky: https://www.milosrdenstvo.sk/korunka-bozieho-milosrdenstva/
