V jedno januárové ráno som sa stala svedkom exkurzie v našom kostole. Prišli prváci, aby si v rámci hodiny náboženstva ukázali vianočnú výzdobu v kostole, spoločne sa tu pomodlili, zopakovali si to, čo už vedia o narodení Pána Ježiša a prípadne sa aj dozvedeli nové informácie. Zaujalo ma, ako sa niektoré deti v kostole obzerali a pýtali sa pani učiteľky na veci, ktoré sú nám samozrejmé, napr. čo to je na chóre (organ). Tiež ma prekvapilo, keď sa pani učiteľka detí pýtala, či sa už každý naučil modlitbu Otče náš. Myslela som si, že prváci základné modlitby ovládajú – na základe mojej vlastnej osobnej skúsenosti. My sme sa doma s maminou modlili od detstva rôzne modlitby a bolo nám prirodzené ich vedieť od malička a podobne aj my sa doma s deťmi modlíme a vidím, že deti si to vedia osvojiť pomerne rýchlo. Malí prváci boli zvedaví, vypytovali sa, pani učiteľka odpovedala a tiež im kládla otázky. Odišla som z kostola skôr ako deti s pani učiteľkou a neviem, čo všetko si tam povedali. Cestou domov som nad týmto zážitkom uvažovala a vzhľadom aj na čas polročného hodnotenia vo výchovno-vzdelávacom procese, rozhodla som sa priniesť na farskú stránku rozhovor s osobou, ktorá sa už niekoľko rokov podieľa na vzdelávaní našich detí v oblasti náboženstva - s pani učiteľkou náboženskej výchovy Janou Fačkovcovou.
Je to výnimka, alebo skôr pravidlo, že prváci sa musia učiť základné modlitby? Čo by mal ovládať prvák - katolík pri nástupe do školy?
J: Keď už rodičia prihlásia dieťa na náboženskú výchovu, tak sa očakáva, že je v tomto smere aj vedené, no stáva sa (nielen mne, ale aj iným učiteľom náboženstva), že deti musíme učiť prežehnať sa a učia sa aj základné modlitby ako Otče náš a Zdravas Mária, ktoré pred rokmi boli samozrejmosťou, že ich deti ovládali pri nástupe do školy.
Ako som videla, hodina náboženstva nemusí prebiehať nutne len v triede. Chodievajú do kostola v rámci vyučovania náboženstva aj iné ročníky? Kde všade už prebiehala hodina?
J: Áno, chodievame tam aj s inými ročníkmi, napr. v piatej triede sa deti majú dozvedieť viac o základných častiach chrámu. Namiesto počítačovej prezentácie ich zoberiem do kostola a tam im všetko poukazujem, vysvetlím. Štvrtáci zase majú tému o rôznych vierovyznaniach, tak navštívime náš druhý kostol v obci, ktorý patrí reformovanej cirkvi, aby videli, ako to vyzerá tam, v čom sú rozdiely medzi ich kostolom a naším. Hodinu náboženstva mávame so žiakmi aj na cintoríne, a to v období sviatku Všetkých svätých, taktiež počas pôstu chodíme na Zákostolie na kalváriu pomodliť sa krížovú cestu. V čase sviatku Sedembolestnej Panny Márie sa tam tiež ideme pomodliť a oboznámiť sa s jej siedmimi bolesťami. Alebo len tak ideme pozdraviť našu Matku Máriu a pomodliť sa pri nej v Tichej doline.
Nielen v našej farnosti, ale v mnohých farnostiach na Slovensku pred prijatím sviatosti birmovania prebieha príprava birmovancov aj mimo bežného vyučovania náboženstva. Je jedna hodina náboženstva týždenne počas deviatich rokov školskej dochádzky málo? V čom spočíva príprava birmovancov na birmovku a kto ju môže viesť?
J: Je možné, že keby deti, ktoré sa prihlásia na birmovku, viedli od mala aktívny náboženský život, boli by vedené rodičmi v rôznych problémových otázkach v súlade s katolíckou náukou, tak by tá jedna hodina náboženstva aj relatívne stačila. Sviatosť birmovania je niečo, ako v školskom živote maturita. Birmovaním sa z detí stávajú dospelí kresťania, mali by svojím životom šíriť hodnoty evanjelia a aj slovne brániť našu vieru. V rodinách by sa mali deti učiť katolíckym postojom, svet im ponúka úplne iné hodnoty ako naša viera a tu by mali dostať pevné základy aj s patričným vysvetlením. No vieme, že prax je iná a tá jedna hodina týždenne naozaj na vzdelávanie detí v náboženskej oblasti nestačí. Sviatosť birmovania prichádza v čase, keď mladý človek začína hľadať svoju vlastnú cestu, prichádzajú pochybnosti o význame viery, dokonca pochybnosti o tom, či Boh vôbec existuje. Mnohé príkazy či zákazy, ktoré z našej viery vyplývajú, mladí ľudia nechcú akceptovať. Nevidia v nich zmysel, doma sa o tom možno ani nehovorí, alebo im rodičia nevedia dať presvedčivú a uspokojivú odpoveď. Potom prichádza ku kontroverznej situácii – na jednej strane sa birmovkou majú stať dospelými kresťanmi, ktorí vedia životom i slovom brániť a šíriť vieru a na druhej strane sami majú výhrady voči Cirkvi, ktorej sú súčasťou a nechcú akceptovať všetko, čo im podáva ako správnu vec. Ja sa vždy detí pýtam, prečo sa na birmovku prihlásili. Ak je to len o tom, že sa chcem ženiť/vydávať v kostole, tak to sa môžu aj bez birmovky. Pri sviatosti birmovania dostávam dary, ktoré mi pomôžu žiť naplno vieru, svedčiť o nej. Pripomínam im slová Pána Ježiša, ktorý povedal podobenstvo o tom, ako každý z nás dostáva dary, talenty, schopnosti (pri sviatosti birmovania dostávame až sedem darov od Ducha Svätého) a raz budem pred Bohom skladať účty, ako som ich využil. Asi nikto nechce počuť slová: „Zlý a lenivý sluha. Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov. Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy, tam bude plač a škrípanie zubami.“ (Mt 25, 26-30) Ale túžime počuť: „Správne, dobrý a verný sluha, bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým, vojdi do radosti svojho pána.“ (Mt 25, 21) Preto je rozhodujúce si premyslieť, či sa cítim na to, dostať taký dar. Ak áno, potom je dôležité sa naň aj dôkladne pripraviť. Dali by ste sa operovať lekárovi, ktorý medicínu neštudoval a len by dostal diplom? Možno si teraz myslíte, že preháňam s porovnávaním medicíny a birmovky, lenže v oboch prípadoch môže bez dostatočnej prípravy nastať smrť. V tom prvom fyzická, v tom druhom duchovná. Môže niekto zachraňovať duše, poúčať ich, viesť ich k Bohu, keď sám nevie, o čom je jeho viera? Môže viesť dialóg aj s ľuďmi iného vierovyznania, keď neovláda to svoje? Naša vlasť je v nebesiach, nie tu na zemi. Smerujeme tam. Tu sme len pútnici. Verím a dúfam, že všetci chceme ísť do večnej blaženosti, no najrýchlejšia cesta tam je, ovládať svoju vieru a prakticky žiť podľa nej. V konkrétnych životných situáciách. A toto všetko by sa mali birmovanci naučiť. Stačí teda jedna hodina týždenne? Určite nie. Preto sa snažíme aj v našej farnosti pripravovať birmovancov aj mimo vyučovacích hodín. V niektorých farnostiach trvá príprava dva roky. A kto ju môže viesť? Nuž veriaci kresťan katolík, ktorý už pobirmovaný je a žije sviatostným životom, je ochotný sa aj ďalej vzdelávať v náuke katolíckej cirkvi a komunikovať s mládežou. Na náročné teologické otázky sú k dispozícii učiteľ náboženstva, katechéta a kňaz, animátori zväčša komunikujú o uplatňovaní kresťanských zásad v bežnom živote veriaceho človeka.
Je rozdiel vo výučbe náboženstva na I. a na II. stupni základnej školy? Dotýkajú sa rôzne reformy v školstve aj tejto oblasti?
J: Samozrejme, že inak musím pristupovať k menším žiakom a inak k starším. Na každú hodinu máme danú tému, ktorú musíme prebrať, ale neprebieha to vždy rovnako. S mladšími žiakmi si na hodinách aj zaspievame, viac si kreslíme a viac sa hráme ako s deťmi na druhom stupni. Tam občas spestrujem vyučovanie filmom s náboženskou tematikou, ktorý si potom rozanalyzujeme a porozprávame sa o ňom.
Reformy sa týkajú aj náboženskej výchovy a práve sa ďalšia pripravuje a do platnosti by mala vstúpiť v školskom roku 2023/2024. Cieľom tejto reformy je podporovať a rozvíjať religióznu stránku žiakov, keďže všeobecne na Slovensku sa na náboženskú výchovu prihlasujú aj deti, ktoré nemajú doma náboženské zázemie, nie sú nábožensky socializované.
Pamätáš si ešte na hodiny náboženstva, keď si ty bola žiačka? Ako s odstupom času hodnotíš hodiny náboženstva na základnej a neskôr aj na strednej škole?
J: Pamätám si, že nás skoro každý rok učil náboženstvo niekto iný. U niekoho sme museli písať veľa poznámok, ale nepamätám si, o čom tie poznámky boli, u niekoho zase meditovať, čo sme tiež nevedeli, ako sa to robí a čo to vôbec znamená. Ale pamätám si, že jeden rok nás učila mladá, práve vyštudovaná katechétka a tie hodiny boli hravé a zábavné. Keď sme sa už stretli ako kolegyne, tak som jej hovorila, že som mala veľmi rada jej hodiny, že boli „živé“ a tiež, že si už na nich nikto neprepisoval učivo z iných predmetov (úsmev).
Na strednej škole som mala náboženstvo len dva roky a tam sme sa viac rozprávali.
Zmenilo sa niečo v prístupe detí k náboženstvu od tvojich školských čias po tvoju pedagogickú činnosť?
J: Myslím, že ani nie, vždy sa nájdu deti, ktoré sa rady rozprávajú o náboženských veciach, majú rady náboženstvo a tiež deti, ktoré to nezaujíma.
Koľko rokov učíš náboženstvo? Prečo si si vybrala práve tento predmet?
J: 9 rokov, so štvorročnou prestávkou, keď som bola na rodičovskej dovolenke. Ja som nikdy nechcela byť učiteľkou a deťom preto stále hovorím, aby nikdy nehovorili nikdy, lebo nevedia, čo bude v budúcnosti. Ja som chcela pracovať v cestovnom ruchu, môj sen bol stať sa letuškou. Aj som vyštudovala strednú školu so zameraním na cestovný ruch. Už počas nej som však premýšľala, či je to naozaj to, čo chcem v živote robiť. V tom čase začali u nás vo farnosti fungovať eRko stretká a ja som pri tom pomáhala. Zistila som, že ma to napĺňa a baví, rozprávať deťom o Bohu. Keď bol čas dať si prihlášku na vysokú školu, zrazu som nevedela kam, čo chcem vlastne v živote robiť. Uvedomovala som si, že práca v cestovnom ruchu ma bude vzďaľovať od Pána Boha, pretože tam sa pracuje aj počas nedieľ, sviatkov a letuška niekedy ani nevie, aký je deň, keď je „rozlietaná“. Prosila som Pána, aby ma nasmeroval, ukázal mi, kde ma chce mať a výsledkom bola vysoká škola s pedagogickým zameraním. V Trnave, našom malom Ríme...
Mohla by si nám priblížiť, ako vyzerá taká typická hodina náboženstva? Ako dlho ti trvá príprava na hodinu?
J: Nuž, to závisí od triedy. Každá je špecifická a tomu prispôsobujem aj danú hodinu. Samozrejme, vždy začneme modlitbou. Potom už postupujem podľa typu žiakov. Sú triedy, kde sa napríklad veľa rozprávame, lebo ich všeličo zaujíma a ja zistím, že už bude zvoniť a danú tému sme ani nestihli prebrať. No som rada, že sa deti pýtajú a že im môžem vysvetliť rôzne náboženské otázky. Človeka to vždy poteší, keď vidí živý záujem a ochotu počúvať, učiť sa, rozmýšľať a klásť stále nové a nové otázky. V iných triedach si zase musím pripraviť rôzne aktivity, aby deti daná téma zaujala a počúvali, zamysleli sa nad tým. Niekedy mi trvá pripraviť si vyučovaciu hodinu aj dve hodiny, pretože žiaci síce majú k dispozícii učebnicu, no ja nechcem, aby sme si dané učivo iba prečítali. Keď ich náboženské otázky nezaujímajú, nepýtajú sa, tak sa ich snažím zaujať nejako inak, nejakou hravou formou, aby si z danej hodiny niečo odniesli, a to nejaký ten čas stojí.
Sú témy, ktoré deti obľubujú a naopak, ktoré deti nudia?
J: Nad čím ohŕňajú nos je, keď prinesiem na hodinu Sväté písmo. Neviem prečo. Domýšľam si, či to pramení v tom, že neradi čítajú a keď ho prinesiem, tak vedia, že budeme čítať... Inak si to neviem vysvetliť. Sväté písmo je kniha, ktorú by sme mali mať všetci doma a čítať si z nej. Mať ju v úcte, pretože je to napísané Božie slovo. Cez ňu sa nám prihovára sám Boh. Je tam zaznamenané, čo Ježiš hlásal, čo učil, čo robil na tejto zemi. Ako chceme spoznať Boha, keď nečítame Bibliu? Potom ľahko uveríme svetským bludom, ktoré nám médiá predkladajú.
Nejako som nepostrehla, že by mali obľúbené témy. Ale sú triedy, v ktorých sa deti často pýtajú na život po smrti. Sú zvedavé, kto pôjde do neba, kto do pekla, kto do očistca.
Dostali ťa niekedy deti svojimi otázkami "do úzkych", resp. nejakej nepríjemnej situácie?
J: Ani nie. Ale nepríjemné bolo, keď som sa po rodičovskej dovolenke vrátila učiť a v deviatej triede ma niektorí žiaci „schladili“, že idú na birmovku, lebo dostanú peniaze, ale v Boha neveria.
Niektorí rodičia zastávajú názor, že "výchovy" by sa nemali hodnotiť, lebo nie každé dieťa má talent na všetko (hudobná, telesná, výtvarná výchova) a podobne zmýšľajú i o náboženstve, že viera sa známkovať nedá. Čo sa hodnotí na hodine náboženstva a od ktorého ročníka sa známka zapisuje aj na vysvedčenie? Dostávajú deti z náboženstva aj domáce úlohy?
J: Viera sa naozaj známkovať nedá. Spomínam si, že keď som chodila na základnú školu a pán farár či katechéta, podľa toho, kto nás v tom roku učil, sa nás spýtal, kto bol v nedeľu v kostole, zodvihli sme všetci ruku. Stalo sa, že nejakí dvaja nie a tých sa pýtali prečo, museli vysvetľovať. Teraz, keby som sa detí spýtala, kto bol v nedeľu na svätej omši, tak zdvihnú ruky asi len dvaja – traja z triedy. Takže aktívny náboženský život nemôžem hodnotiť, to sa naozaj neznámkuje. Náboženská výchova vychováva k určitým hodnotám, ale aj vzdeláva. Žiaci sa učia pravdy našej viery, musia ovládať základné modlitby, vymenovať desatoro, rozumieť mu, spoznávajú jednotlivé sviatosti, učia sa základné fakty zo života Ježiša Krista, dejiny kresťanstva. Témy sú postavené široko, prelínajú sa napríklad s environmentálnou výchovou, učíme sa o správnom postoji k prírode, k ľuďom, okrajovo sa dotýkame aj iných vierovyznaní, aby deti poznali základné svetové náboženstvá. Nie je to hodina, kde dieťa nič nerobí, kde nič nemusí preukázať. Je vhodné, aby bol žiak za svoje vedomosti, aktivitu na hodine aj ohodnotený. Ku všeobecnému vzdelaniu patrí aj rozhľad v náboženstve, ku ktorému sa hlásim. Poznať katechizmus, orientovať sa v základných náboženských otázkach. Známka z náboženstva je tiež motivácia, že predsa sa neučím „zadarmo“ a zase naopak, pomôcka pre učiteľa, že mu žiak neodpovie, že on sa to učiť nebude. Známkuje sa už od prvého ročníka.
Domáce úlohy dávam občas, a to väčšinou na prvom stupni, kde sa musia učiť základné modlitby. Alebo starší žiaci vypracovávajú prezentácie o svätých, alebo o pútnických miestach a pod.
Je niečo, čo ťa ako katechétku počas tvojho pôsobenia v praxi prekvapilo, resp. zaskočilo?
J: Asi najviac to, že mnohé deti vôbec nechodia do kostola. Rodičia prihlásia dieťa na náboženstvo a pritom dieťa nezobrali ani raz do kostola, nikto sa s ním nemodlí. Čudujem sa, že niektorí rodičia ani cez Vianoce nezoberú deti pozrieť betlehemček, deti ani nevedia, čo to je, preto ich tam brávam ja.
Učila si inak v časoch po ukončení štúdia, keď si bola slobodná a bezdetná v porovnaní s terajším obdobím, keď si už mama a vidíš veci ako rodič i pedagóg?
J: Inak ani nie, skôr mám menej času venovať sa pôsobeniu vo farnosti, pretože sa musím postarať aj o svoje deti. Už nie som taká aktívna, ako som bola za slobodna. Vtedy sme sa s deťmi modlili skoro každý deň v októbri ruženec, mávali sme detské omše v piatok a rôzne iné aktivity. Je mi to trochu ľúto, no potrebujú ma aj moje deti, ktoré už tiež chodia na základnú školu a musím sa im venovať. Dúfam, že keď vyrastú, budú mi s aktivitami pomáhať. Je to moje zbožné prianie (úsmev).
Čo považuješ na povolaní učiteľky náboženskej výchovy za najkrajšie a čo za najťažšie?
J: Rozprávať deťom o Bohu, ako veľmi nás miluje, aký je dobrý, úžasný, láskavý, trpezlivý, ako na nás čaká, aby sme ho prijali, milovali, ako veľmi nám chce pomáhať, len keby sme ho neodmietali a otvorili mu svoje srdcia, aké úžasné veci by dokázal v našom živote urobiť. Je to to najkrajšie a pritom i najťažšie...
Potrebujú sa aj učitelia náboženstva počas svojho života vzdelávať, alebo im stačia nadobudnuté vedomosti z vysokej školy a potom už len stačí byť aktívny vo vlastnej farnosti?
J: Aj my sa vzdelávame. Každý mesiac mávame rekolekcie pod vedením školského dekana. Diecézny katechetický úrad nám organizuje rôzne semináre, metodické dni a tiež máme povinnosť raz ročne sa zúčastniť duchovných cvičení. Duchovné cvičenia sú síce povinné, no ja sa na ne každý rok veľmi teším. Človek, ktorý dáva, potrebuje aj načerpať a „dobiť sa“ a duchovné cvičenia sú pre mňa takým prameňom, ktorý ma osvieži i nabije do ďalšieho školského roka. Minulý rok nás bol pozrieť aj náš pomocný biskup Beňo. Odslúžil nám aj svätú omšu, bol s nami pri večeri. Je veľmi pohotový a vtipný, toľko som sa nasmiala. Kresťan by nikdy nemal byť smutný, má mať radosť a byť šťastný z toho, že je Božím dieťaťom, veď Boh pre svoje dieťa chce len to najlepšie. A tú radosť má rozdávať aj ľuďom okolo seba. Uvedomujem si, že sa mi to nie vždy darí, ale chcela by som, aby vo mne deti videli tú radosť a tiež lásku Boha.
Čo hovoríš na názory niektorých ľudí, že náboženstvo nepatrí do školy, ale má sa vyučovať v inom čase a na inom mieste, lebo ide o súkromnú záležitosť každého človeka?
J: Ak by sa náboženstvo nevyučovalo na školách v riadnom vyučovacom čase, tak si myslím, že niektoré deti by o Bohu nevedeli nič. Už teraz vidím, že sa s nimi rodičia o viere, o Bohu, o náboženskej otázke vôbec nerozprávajú. V rodinách chýba náboženská literatúra, nezdieľajú sa svedectvá o Božom pôsobení, o vernosti ľudí k Bohu. Deti nemajú základné vedomosti o tom, čo učí katolícka cirkev, sú v tomto svete stratené. Každý deň sa konfrontujú s rôznymi názormi, no ako si majú vybrať, ktorý je ten správny, keď nemajú vedomosti? Ja im ponúkam návod, ako môžu byť šťastní, ukazujem im, aký nádherný život môžu prežiť s Bohom, keď mu otvoria svoje srdcia. Náboženstvo nie je súkromná záležitosť, nežijeme osamote, ale v spoločenstve. Každé jedno naše rozhodnutie sa dotýka aj ľudí okolo nás, buď ich svojím rozhodnutím urobíme šťastnými, alebo im spôsobíme žiaľ. A aby sme im nespôsobovali žiaľ a rozhodli sa vždy správne, nám pomáha naša viera. Život s Bohom. Pretože kto má Boha na prvom mieste, má všetky ostatné hodnoty usporiadané správne.
