Národný týždeň manželstva končí. Verím, že ste si v ňom našli čas na seba a poďakovali Pánu Bohu za spoločné chvíle. Na záver tu máme posledné zamyslenie. V každom manželstve sa občas vyskytnú nejaké bolesti, ťažkosti, ktoré treba prekonať, ale čo robiť, keď cítime, že z toho môže byť veľký problém?
V prvom rade treba definovať príčiny, ktoré nás priviedli do tohto stavu. Tu sú niektoré z nich:
· Neprestrihnutá pupočná šnúra
Pán Ježiš hovorí: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: "Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele"? A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ (Mt 19, 4-6) Toto platí pre oboch. Odpútať sa od otca i matky a pripútať sa k tomu, komu sľubujem vernosť až do smrti. Neznamená to úplne prestrihnúť kontakt. Znamená to, že odteraz všetko, čo prežívam, čo riešim, hovorím v prvom rade manželke/manželovi. My dvaja tvoríme jednotu. Napĺňame si navzájom svoje vlastné potreby. Sebe venujeme čas, ktorý máme. Áno, vždy je dobré vypočuť si v dôležitých rozhodnutiach viac názorov, je dobré poradiť sa aj s rodičmi, ktorí už majú niečo prežité a majú svoje skúsenosti, ale je pre vzťah deštruktívne, keď jeden z partnerov všetko rieši najprv s rodičmi a partnera postaví pred hotovú vec. Vzťah pochováva aj neustále porovnávanie s otcom a mamou a následná kritika: „Moja mama varí (upratuje) lepšie ako ty.“ „Môj otec je na prácu okolo domu oveľa šikovnejší (príp. viac zarába).“ A mnohé ďalšie narážky. Neprestrihnutá pupočná šnúra sa prejavuje aj vtedy, keď zanedbávame vlastnú „novú“ rodinu pre neustále plnenie požiadaviek tej „starej“. Každú voľnú chvíľu tráviť u rodičov, ktorí sú ešte sebestační a pomoc nepotrebujú (len sú na ňu naučení a nechcú sa jej vzdať), je často príčinou hádok v partnerských vzťahoch. Pupočnú šnúru treba rázne a navždy prestrihnúť, inak sa jednota vzťahu vážne naruší, ak vôbec niekedy nejaká bola. Partneri si musia vysvetliť, čo sa považuje za prijateľne strávený čas u rodičov a čo už presahuje isté hranice.
· Zásahy zo strany rodičov
Podobne deštruktívne pôsobí na vzťah neustále miešanie sa rodičov do záležitostí ich dospelých detí. Najhoršie je, keď to vyzerá ako pomoc, ale v skutočnosti je to napĺňanie vlastných predstáv - ako by mal vyzerať dom, záhrada, výchova detí... Treba si dať pozor na to, ktorá pomoc je vítaná a čo už je zásah do súkromia iného manželského páru. Pre manželov platí, že ak príde k medzigeneračnému konfliktu, vždy treba stáť na strane partnera/ky.
· Nereálne túžby a predstavy
Spoločné snívanie o krásnej budúcnosti je prirodzené. Je dobré mať pred sebou vždy nejaký cieľ, na ktorý sa spoločne tešíme, ku ktorému spoločne kráčame. Zlé je, pokiaľ sa naň upneme príliš a podriaďujeme tomu celý náš život. Napríklad túžime po niečom, čo nám naša finančná situácia nedovoľuje a nie je ani perspektíva, že na to raz mať budeme. Vtedy veľmi ľahko podľahneme hriechu závisti a nedokážeme si užiť to, čo v skutočnosti máme. Stávame sa lakomcami, nedoprajeme si večeru v reštaurácii, návštevu divadla, nové topánky, ani v lete kúpalisko, lebo je to drahé a my predsa šetríme na niečo lepšie. Dá sa to prežiť, pokiaľ sú takto nastavení obaja. Zabijakom vzťahu je to vtedy, keď nereálne túžby má iba jeden z partnerov a druhý trpí jeho lakomstvom. Alebo opačne - ak je aktuálne napätá finančná situácia a partner „rozhadzuje“ - nevie hospodáriť. Preto je dôležité si už na začiatku manželstva odkomunikovať, aký život budeme spoločne viesť, čo si doprajeme a čoho sa dokážeme vzdať. Určiť si hranice, čo považujeme za rozhadzovanie peňazí a čo za neprimerané šetrenie.
· Prehnaná žiarlivosť
Žiarlivosť neprináša do vzťahu nič dobré. Neustála kontrola, podozrievanie, výčitky nemajú v kresťanskom manželstve čo hľadať. Manželstvo neznamená, že druhého človeka vlastníme. Žiarlivosť ubližuje obom. Ten, ktorý žiarli, musí uzdraviť predovšetkým seba. To sa môže diať len s Božou pomocou. Vyznať to vo svätej spovedi, prosiť Pána Ježiša o to, aby nás zbavil týchto vnútorných pút. Ubližuje to aj partnerovi, ktorý je neustále kontrolovaný. Chvíľu to možno s láskou znesie, ale postupne ho to úplne partnerovi odcudzí. „Lebo kde je žiarlivosť a sváry, tam je nepokoj a každé možné zlo.“ (Jak 3, 16) Každej žiarlivosti treba dať ráznu stopku ešte v začiatkoch, vyjasniť si, čo znamená pojem dôvera a ten, ktorý žiarli, musí pracovať sám na sebe - ak je to vážne, aj s pomocou odborníkov.
· Rozdielny pohľad na výchovu detí
V určitých ohľadoch je rozdielnosť dobrá. Dieťa potrebuje zažiť matkinu láskavú náruč, ale tiež otcovu rozhodnosť a prísnosť. Základné pravidlo je, že dieťa sa musí v rodine vždy cítiť milované a v bezpečí. Ak sa dieťa bojí prísť zo školy domov, lebo dostalo horšiu známku, ak sa bojí zveriť s problémom, ktorý ho trápi, ak neprimerane reaguje na kontakt (napríklad zdvihneme ruku, že ho ideme pohladiť a ono inštinktívne uhne alebo zdvihne ruky na obranu), alebo fyzicky či slovne ubližuje spolužiakom, je to signál, že niečo v rodičovskej výchove nie je dobré. Tu sa musia partneri navzájom kontrolovať, či je prístup toho druhého k dieťaťu správny, resp. či mu neubližujú – častou kritikou, fyzickými trestami, neschopnosťou pochváliť, ľahostajnosťou alebo aj opačne – prílišným zdôrazňovaním jeho dôležitosti... Rodičia by nikdy nemali svoje názorové rozdiely na výchovu detí riešiť pred nimi. Partneri musia aj v tejto oblasti komunikovať s láskou a dohodnúť sa na pravidlách, ktoré budú obaja dodržiavať. Ich úlohou je aj tu byť jednotní v otázke formovania svojich detí, nepodrážať sa navzájom a spytovať si každý večer svedomie, či som svojím prístupom dnes dieťaťu alebo manželke/manželovi neublížil. To je cesta k spoločnému dobru pre všetkých.
· Neprimerané nároky v intímnej oblasti
Je dobré si pripomenúť, že aj sex vymyslel Boh. Samozrejme, dal človeku aj návod, ako ho užívať, aby to prinieslo jeho duši dobro a nie trápenie. Možno poznáme významy slov nezosmilníš a nescudzoložíš, ale to nie je jediný odkaz, ktorý nám Boh v tejto intímnej oblasti dáva. „A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.“ (1 Kor 6, 19 - 20) Máme oslavovať Boha vo svojom tele. V manželstve to znamená prijať sa navzájom (aj so svojou plodnosťou) a pristupovať k partnerovi s láskou a úctou. Neurobiť si z neho nástroj na uspokojovanie mojich vlastných sebeckých chúťok. Naozaj to nie je manželská „povinnosť“ vyhovieť partnerovi vždy a všade, kedykoľvek si zmyslí. Taktiež sa nesmie oblasť intimity zneužívať na vydieranie – sex nie je za odmenu, je to vyjadrenie vzájomnej lásky a oddanosti. Je súčasťou manželského života pre spoločné dobro manželov. Ak tu niekto cíti nátlak, ponižovanie a zneužívanie, je to cesta k rozpadu vzťahu. Všímajme si, čo je partnerovi/partnerke príjemné a čo nie a hovorme o tom, čo nám ubližuje. Rešpektujme sa navzájom.
· Rozdielny temperament
Hovorí sa, že protiklady sa priťahujú, ale ak chcú protiklady spolu vydržať v dlhodobom manželstve, chce to občas vyjsť zo svojej komfortnej zóny a urobiť kompromis. V čase zaľúbenosti ešte nemusí byť rozdielnosť v temperamente taká očividná, ale určité náznaky už určite sú. Pri bežnom manželskom súžití sa však rýchlo odhalí, kto je ako nastavený. Ideálne je, ak sa nájdu rovnaké povahy, či už sú „gaučové typy“, alebo každý víkend vysadnú na bicykle a prejdú desiatky kilometrov. No stáva sa, že manželstvo uzavrú aj ľudia, ktorí nemajú rovnaké názory na trávenie voľného času a víkendov. Alebo sa do seba zamilujú extrovert s introvertom. Kým jeden túži po spoločnosti, kontakte s priateľmi, rozhovoroch, druhý by si najradšej sadol do kresla s knihou v ruke a horúcim čajom. Pokiaľ sa téma prežívania voľného času nemá stať predmetom hádok, kompromis je nevyhnutný. Každý z nás vie, aké je dôležité načerpať nové sily do pracovného týždňa, oddýchnuť si, doprajme to aj svojmu partnerovi/partnerke. Majme pre seba pochopenie, pre naše koníčky, pre spôsob oddychu, je to vo vzťahu veľmi dôležité. Ak chceme rásť v láske, okrem pochopenia vyjadrime svojmu manželovi/manželke aj konkrétnu podporu. Prežívajme to s ním, zaujímajme sa o to, čo ho baví. Záujem o druhého vždy utužuje vzťah. Majme však vždy na pamäti správnu mieru. Nezneužívajme toleranciu našich koníčkov na to, aby sme sa im venovali viac ako svojmu životnému partnerovi.
· Strata spoločných záujmov a každodenná rutina
Toto býva veľmi častým zabijakom vzťahov. Máme zautomatizované činnosti, denný rozvrh dňa, chodíme z práce unavení a povinností doma neubúda. Naša komunikácia je stručná, ide väčšinou len o výmenu nutných informácií. Zabúdame sa spolu smiať, netrávime spolu voľný čas. Pokiaľ sa ešte v manželstve objavia výčitky, že niečo nie je dobré a treba to napraviť, je šanca na záchranu. Výčitky vziať vážne, spolu si sadnúť a hľadať riešenie, ako z toho von. Keď už ani výčitky nie sú, prichádza apatia a od nej je už len krôčik k rozkladu. Stačí, že sa nájde niekto, kto si nás začne všímať, kto nám pochváli šaty, kto ocení našu prácu, kto sa s nami začne normálne rozprávať... Potom ťažko hľadať cestu späť. Vzájomné odcudzenie je veľké, najmä ak už máme v hlave lichôtky niekoho iného. Každodennosť nás nemusí rozdeliť, je to dokonca fajn žiť v nejakom režime, ale netreba zabúdať na to, že vzťah je ako kvetina, keď ho necháme zvädnúť, málokedy sa preberie. Vyhnime sa tomu – zaraďme do programu spoločné prechádzky, občas nejaký výlet, píšme si počas dňa smsky, pozrime si niekedy video zo svadby, zalistujme v starých fotoalbumoch, oživujme naše rozhovory na rôzne témy. Ak cítime, že náš vzťah upadá, nájdime si čas sami na seba, chyťme sa za ruky, smejme sa spolu, zatancujme si v kuchyni, keď v rádiu zahrajú „tú našu“...
Toto je pár možných príčin, ktoré dokážu naštrbiť vzťah. Určite je ich oveľa viac, každý si niečo zažil. Vzťahom môže poriadne zamávať finančná kríza, ťažká choroba, problémy s plodnosťou, strata zamestnania, odlúčenosť od rodiny pre prácu atď. Avšak majme na pamäti, že s Božou pomocou zvládneme všetko. Katolíkom v tomto veľmi pomáhajú sviatosti – pri príprave na sv. spoveď si musíme spytovať svedomie v každej oblasti, zvlášť v tej, či sme nejako neublížili manželovi/manželke a deťom – nedostatkom láskavosti, netrpezlivosťou, nepokojom, hnevom, tvrdým trestom atď. Mali by sme sa vždy ospravedlniť tým, ktorým sme ublížili. A odpustiť tým, ktorí ublížili nám. Vo svätom prijímaní prichádza sám Ježiš, aby nás posilnil v láske a rozmnožil v nás svoje milosti. Áno, sú aj bolesti, ktoré zanechávajú hlboké rany a veľmi sťažujú spoločnú cestu životom - alkoholizmus, gamblerstvo, nevera, psychické a fyzické týranie... Tu nestačí problém iba pomenovať, ale ho aj aktívne riešiť. Sú to ťažké hriechy, ktoré musí zanechať ten, ktorý im prepadol a obete týchto hriechov musia v prvom rade chrániť svoj život a životy tých, ktorí sú im zverení. Niekedy je odluka v manželstve na istý čas nutná, aj keď sviatostné manželstvo ňou nezaniká. V týchto prípadoch neplatí rada, aby sme si problémy vykomunikovali len vo dvojici, potrebujeme reálnu pomoc zvonka. Najťažšie je urobiť prvý krok. Treba však pri akejkoľvek kríze rozlišovať, či ide iba o „nepohodu“, ktorá sa dá vyriešiť vo vzťahu, alebo o týranie, kde iná možnosť ako odluka nie je. Našťastie dnes už existujú organizácie, ktoré sa zameriavajú na pomoc obetiam násilia. V každom prípade volajme vždy k nebeskému Otcovi, nech on uzdraví naše manželstvo. On jediný dokáže meniť ľudské srdcia k lepšiemu a dodávať manželstvu lásku, ktorú potrebuje.
