Popolcovou stredou sa v Rímskokatolíckej cirkvi začína 40-dňové obdobie pôstu. Dňom pokánia je každý piatok počas celého roka. Tak ako si v nedeľu pripomíname zmŕtvychvstanie nášho Pána Ježiša Krista, každý piatok máme spomínať na jeho umučenie, ktoré podstúpil kvôli nám. Pôst nie je záväzný len v piatky, na ktoré pripadá nejaká slávnosť, prikázaný sviatok (čiže v liturgii slávenia svätej omše je Glória a Krédo), alebo ide o piatok vo veľkonočnej a vianočnej oktáve. Cirkev prijala isté pravidlá, ako má vyzerať pôstna disciplína. Poďme si ich zopakovať.
Skutočný pôst by mal byť o chlebe a vode. Avšak cirkev to striktne nevyžaduje, je to najmä odporúčaná forma. Vyžaduje však zachovávať prísny pôst na Popolcovú stredu a Veľký piatok. Zakázané sú jedlá z mäsa a mäsových výrobkov. Najesť sa dosýta môžeme len raz za deň. Okrem toho je umožnené ešte dvakrát niečo malé zjesť, ale už len do polosýta. Tento pôst je záväzný pre veriacich od 18. roku veku do začatia 60. roku veku.
Deti od 14 rokov, vážne chorí, diabetici alebo tehotné ženy tento pôst, okrem príkazu zdržovať sa mäsa z dôvodu zdravotných obmedzení nemusia zachovávať, čiže chorí môžu jesť viackrát za deň bez obmedzenia. Povolená je konzumácia rýb a morských plodov, ktoré sa v Rímskokatolíckej cirkvi nepovažujú za mäsitý pokrm. Pôst na Popolcovú stredu a Veľký piatok sa nedá ničím nahradiť. Nepostiť sa v tieto dva dni od jedla je hriech. Aj v piatky počas celého roka máme zachovávať pôst a konať pokánie niektorým z nasledujúcich spôsobov: zdržovaním sa mäsitého pokrmu; skutkom nábožnosti (účasťou na svätej omši, krížovou cestou alebo bolestným ružencom); čítaním Svätého písma trvajúce aspoň 10 minút; skutkami lásky k blížnemu (návšteva chorého s konkrétnym prejavom pomoci, návšteva cintorína spojená s modlitbou za zosnulých alebo hmotná pomoc chudobným či viacdetným rodinám); zrieknutím sa sledovania televíznych programov, fajčenia alebo alkoholických nápojov, alebo iným sebazaprením.
Prečo sa máme postiť?
Pôst je vzdanie sa niečoho, čo je ináč dobré a nám na úžitok, aby sme to priniesli ako obetu Pánovi. Nemáme nič, čo by sme nemali od neho. Ďakujme mu za všetky dary a dobrodenia a z lásky k nemu sa niektorých z nich na istý čas zrieknime.
V roku 2009 sa nedávno zosnulý pápež Benedikt XVI. takto zamýšľal nad významom pôstu: „Mohli by sme sa spýtať, akú hodnotu a aký význam má pre nás kresťanov zriekať sa niečoho, čo je samo osebe dobré a užitočné pre našu obživu. Sväté písmo a celá kresťanská tradícia nás učia, že pôst je veľkou pomocou, keď sa chceme vyhnúť hriechu a všetkým jeho následkom. Preto sa v dejinách spásy výzva na pôst niekoľkokrát opakuje. Už na prvých stranách Svätého písma prikazuje Pán človeku, aby sa zdržal požívania zakázaného ovocia: „Pán, Boh, prikázal človekovi: ,Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš‘” (Gn 2, 16 – 17). Komentujúc tento Boží zákaz, sv. Bazil poznamenáva, že „pôst bol nariadený už v raji”, a „prvé nariadenie v tomto zmysle bolo dané Adamovi”. Pritom však dodáva: „,Nejedz‘ je teda nariadenie o pôste a abstinencii” (porov. Sermo de jejunio: PG 31, 163, 98). Pretože všetci sme zaťažení hriechom a jeho následkami, pôst je nám ponúknutý ako prostriedok na znovunadviazanie priateľstva s Pánom. Tak to urobil aj Ezdráš prv, ako sa vydal na cestu z exilu späť do prisľúbenej zeme, keď vyzval zhromaždený ľud postiť sa, „aby sme sa pokorili“ – povedal – „pred pohľadom svojho Boha” (8, 21). Všemohúci vypočul ich modlitbu a uistil ich o svojej priazni a ochrane. Podobne urobili aj obyvatelia Ninive, ktorí boli vnímaví na Jonášovu výzvu na pokánie a ako dôkaz toho, že to myslia úprimne, vyhlásili pôst, hovoriac: „Ktovie, azda sa Boh odvráti a zmiluje sa; odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme” (3, 9). Aj vtedy Boh videl ich skutky a ušetril ich. V Novom zákone objasňuje Ježiš hlboký dôvod pôstu, keď odsudzuje postoj farizejov, ktorí škrupulózne zachovávali predpisy ukladané zákonom, no ich srdcia boli ďaleko od Boha. Pravý pôst, zdôrazňuje opäť inde božský Učiteľ, spočíva skôr v tom, plniť vôľu nebeského Otca, ktorý „ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti” (Mt 6, 18). On sám dáva na to príklad, keď odpovedá satanovi na konci 40-dňového pobytu na púšti, že „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst” (Mt 4, 4). Pravý pôst je teda zameraný na požívanie „pravého pokrmu”, ktorým je konať vôľu Otca (porov. Jn 4, 34). Ak teda Adam neposlúchol Pánov príkaz „nejesť zo stromu poznania dobra a zla”, veriaci sa chce pôstom pokorne podriadiť Bohu, dôverujúc v jeho dobrotu a milosrdenstvo. ... Pôst predstavuje dôležité asketické cvičenie, duchovnú zbraň na boj proti prípadnému nezriadenému lipnutiu na sebe samých. Dobrovoľné zrieknutie sa potešenia z jedla a iných materiálnych dobier, pomáha Kristovmu učeníkovi udržať pod kontrolou žiadostivosť vlastnej prirodzenosti oslabenej dedičným hriechom, ktorej negatívne účinky zasahujú celú ľudskú osobu.“ (https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/hladat/p/dokumenty-papezov/c/posolstvo-post-2009)
Pôst nás má teda viesť k tomu, aby sme sa učili krotiť svoje telo, hlad telesný by nám mal pripomenúť, že naša duša podobne hladuje po Bohu. Lenže kým škvŕkanie v žalúdku každý z nás rozozná pomerne rýchlo a ľahko, našu dušu si až tak nevšímame, jej túžbu po Bohu často odignorujeme a čím viac hriechov na duši máme, tým menej potrebujeme Boha. Preto je pôst spojený aj s pokáním. Pokánie znamená zmenu myslenia - úplne sa ponížiť pred Bohom a uvedomiť si svoju hriešnosť. Začať sa pozerať na vlastné hriechy očami Boha a očami ľudí, ktorým sme svojimi hriechmi ublížili. Pokánie tiež znamená, že prosíme Ducha Svätého, aby v nás obnovil ducha nábožnosti. Mnohé náboženské úkony robíme len formálne, zvykovo – v nedeľu ideme na svätú omšu, lebo sme zvyknutí (a neísť by bol ťažký hriech), modlíme sa automaticky, bez hlbšieho uvedomovania si, čo vlastne hovoríme a pod. Prosiť o ducha nábožnosti znamená prosiť o lásku. Aby sme neprežívali našu vieru formálne, ale srdcom. Aby sme neľutovali svoje hriechy v spovednici preto, lebo sa to má, alebo preto, že sa bojíme pekla a zatratenia, ale preto, že milujeme a uvedomujeme si, že to my sme pribili Ježiša na kríž. Že to môj hriech spôsobil jeho trpké mučenie, ukrutnú bolesť a strašné poníženie... To je podstata pokánia. Priznať si, že nemilujeme dostatočne ani Boha, ani ľudí a že to chceme zmeniť. Duch Svätý nás povedie k odčiňovaniu vlastných hriechov – s ľútosťou vyznať svoje hriechy vo svätej spovedi a urobiť nápravu, vynahradiť každý jeden hriech, lebo každý hriech niekomu ublížil. Toto má byť ovocie pôstu. Odriekaním si niečoho dobrého rásť v láske k Bohu a k človeku.
Skúsme tento rok pôstne obdobie nepremárniť. Zapracujme na sebe, cvičme sa v láske a aj keď sa nám nie všetky predsavzatia vydaria, nenechajme sa znechutiť. Začnime odznova. Boh to s nami nevzdáva. Dostali sme od neho toľko šancí, toľko možností začať odznova, že to ani nevieme spočítať. Nezabudnime na to, keď v pôste zlyháme, dajme si ďalšiu šancu tiež. Tých 40 dní predsa nie je nekonečný čas. Po čase odriekania príde čas radosti. Teraz však pamätajme, že prach sme a na prach sa obrátime...
