A volá k tomu aj nás. Blížia sa veľkonočné sviatky, počas ktorých si pripomenieme, ako Boh miluje svet, čo podstúpil, aby nás vykúpil a umožnil nám prísť do neba, do ktorého si svojimi hriechmi sami znemožňujeme prístup. Neexistuje lepšia príprava na tieto dni, ako zatiahnuť na hlbinu svojej duše a pristúpiť k sviatosti zmierenia. Nie sme svojou mysľou schopní pochopiť, čo sa vtedy pred dvetisíc rokmi odohralo. Čo všetko musel Ježiš ako poslušný Otcov Syn vytrpieť, aby zadosťučinil za hriechy každého človeka na tejto zemi, moje, tvoje, našich predkov, našich detí a všetkých generácií. Vieme si predstaviť len to, ako trpíme my, keď nás niekto urazí, krivo obviní, keď nás niekto okradne, oklame, sklame, nakričí na nás alebo nám inak ublíži. Ako to dlho bolí a aké nám príde ťažké zabudnúť a odpustiť. Hrešíme, ale následky všetkých svojich hriechov vždy nevidíme. To sa nám zjaví až vo večnosti, čo všetko náš hriech spôsobil, na koho okrem našej vlastnej duše mal tiež bolestný dopad. A nie sme schopní priniesť spásne zadosťučinenie za vlastné hriechy, to dokáže len Boh. On ako Svätý, Mocný, Spravodlivý, Pravdivý a Milosrdný to vzal na seba, ponížil sa kvôli nám a priniesol krvavú obetu za nás... Zahĺbme sa v tieto dni do seba, skúmajme sa, robme pokánie, lebo naše hriechy nám bránia milovať nášho Spasiteľa.
Boh nie je povrchný. Vidí viac ako to, čo vidia ľudia okolo nás. Vie, či ideme na svätú spoveď preto, lebo sa to patrí, alebo s úmyslom otvoriť Ježišovi svoje srdce a úprimne vyznať, v akých oblastiach života sme sa prehrešili proti láske, ktorú od nás vyžaduje: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily! ... Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Táto požiadavka lásky k Bohu a k blížnemu je „rozmenená na drobné“ v Desatore, aby sme si vedeli lepšie predstaviť, ako milovať Boha a ľudí okolo nás v každodennom živote. Nekĺžme sa pri spytovaní svedomia len po povrchu: Boha si ctím, v nedeľu do kostola chodím, nikoho som nezabil, možno som niekedy lenivý, ale ináč driem ako kôň, tak to vlastne len normálne oddychujem... Na spovedi však treba niečo povedať, tak nejaké hriechy predsa len nájdem... aha, nedávno sme sa povadili so ženou/s mužom... a občas som sa zabudol ráno pomodliť a večer som zaspal skôr, ako som dopovedal Otče náš... Povrchné spytovanie svedomia znamená riziko, že nevyužijem milosti, ktoré mi Boh vo sviatosti zmierenia ponúka. A to teraz nie je reč o úmyselne zamlčaných ťažkých hriechoch, ktoré nielenže svätú spoveď zneplatňujú, ale dušu obťažia ťažkým hriechom svätokrádeže. Zatiahnime pri spytovaní svedomia na hlbinu.
Aký je môj vzťah k Bohu? Keď sa modlím Otče náš, vyslovujem tie slová s láskou syna/dcéry voči svojmu Otcovi? Pri slovách – chlieb náš každodenný daj nám dnes – mám na mysli len materiálne dobro? Aby som mal každý deň čo jesť a nehladoval? Alebo si uvedomujem, že Boh mi ponúka aj chlieb inej podstaty? Chlieb, v ktorom sa mi dáva Ježiš sám? Aby som denne sýtil nielen svoje telo, ale aj svoju nesmrteľnú dušu? Aký je môj vzťah k Ježišovi? Verím, že keď kňaz hovorí slová premenenia: „Toto je moje telo...“ a pritom dvíha bielu Hostiu k poklone, že je v nej Ježiš naozaj prítomný telom i dušou? Ak verím, čo robím preto, aby som sa s ním mohol spájať, aby som ho mohol prijímať? Alebo je mi to ľahostajné, že k nám prichádza živý Boh a k životu ho nepotrebujem? Aký je môj vzťah k Duchu Svätému? Volám ho na pomoc počas dňa? Prosím ho, aby ma napĺňal svojimi darmi, aby ma napĺňal láskou, ktorú by som rozdával ďalej? Mám v úcte Božiu Matku Máriu, zdravím ju v duchu počas dňa a prosím ju o príhovor? Aký priestor dávam denne myšlienkam o Bohu a Bohu samému? Dávam mu počas dňa plnohodnotný čas, aký mu právom patrí, lebo je môj Stvoriteľ a Pán, alebo mu vytesním len nejaký zvyškový „časový odpad“? Keď zatiahneme do hlbín svojej duše, nájdeme pravdivý obraz o sebe samých. A uvedomíme si, kde sme zanedbali lásku k Bohu a k svojmu blížnemu - aj v duchu Desatora. Kde zvíťazilo naše sebectvo, naša pýcha, naša ľahostajnosť, naša žiadostivosť... Keď potom prídeme na svätú spoveď, už to nebude z našej strany formalita. Príde uvedomenie si toho, že v tej chvíli stojí nad kňazom sám Ježiš. Ježišovi otvárame svoju dušu, Ježiša prosíme o odpustenie, lebo Ježiš bol ten, ktorý zaplatil Otcovi daň za moje hriechy a na kríži volal na Otca aj za mňa: „Otče, odpusť mu, lebo nevie, čo robí!“ My ani netušíme, ako každý, aj ten v našich očiach zanedbateľný hriech, uráža svätého a čistého Boha Otca. Nevidíme následky svojich hriechov, ktoré môžu mať vplyv aj na ďalšie pokolenia. Ani len predstaviť si nevieme, aké utrpenie priniesli naše hriechy Ježišovi. Nie, on netrpel ako obyčajný človek, ktorého mučili suroví vojaci a po pár hodinách bol tomu koniec. On trpel ako človek a zároveň ako Boh. To nie je len fráza, že trpel a umrel aj za môj hriech, to je holá skutočnosť. My sme tam neboli fyzicky prítomní v čase, ale pre Boha čas ako taký nejestvuje. Je to len naša veličina. V skutočnosti sme tam boli. Aj naše hriechy mučili Ježiša. Ale on tie strašné muky chcel pretrpieť, lebo v jeho Božskom Srdci horí neuhasiteľný oheň lásky k človeku. A tak keď kňazovi vyznávame svoje hriechy, Ježiš tam stojí, s krvácajúcimi ranami, ktoré sme mu spôsobili my, aby si nás vypočul, prijal naše pokánie a skrze kňazove rozhrešenie nám odpustil a dal nám šancu na nový začiatok. Sviatosť zmierenia je jeho „srdcovou záležitosťou“. Jeho obeta bola príliš veľká na to, aby chcel stratiť čo i len jedinú dušu. Jediné, čo nás môže od jeho lásky odlúčiť, je naša ľahostajnosť a pýcha. Neschopnosť – neochota pokoriť sa pred Bohom a neschopnosť – neochota odpustiť blížnemu. Nemôžeme dostať odpustenie, ak sme my sami neodpustili. Je to Božia podmienka, denne si ju pripomíname v modlitbe Otče náš...
Na záver si zalistujme v Denníčku svätej Faustíny Kowalskej:
1458 Po tej noci utrpenia, keď kňaz vošiel s Pánom Ježišom do cely, celej mojej bytosti sa zmocnila taká páľava, že som cítila, že keby kňaz trochu predĺžil tú chvíľu, Ježiš sám by sa vytrhol z jeho ruky a prišiel by ku mne.
1459 Po sv. prijímaní mi Pán povedal: „Keby ti ma kňaz nepriniesol, prišiel by som sám v tej istej podobe. Dcéra moja, tvoje utrpenie dnešnej noci vyprosilo veľkému množstvu duší milosť milosrdenstva.“
1460 „Dcéra moja, chcem ti niečo povedať.“ Odpovedala som: „Hovor, Ježišu, lebo túžim po Tvojich slovách.“ „Nepáči sa mi, že kvôli šomraniu sestier si neprijala spoveď otca Andrasza v cele. Vedz o tom, že takto si im dala ešte väčší dôvod na šomranie.“ Veľmi ponížene som odprosovala Pána. Ó, Učiteľ môj, napomínaj ma, všetko si všímaj a nedovoľ mi blúdiť.
1464 Dnes sa cítim oveľa lepšie. Tešila som sa, že budem môcť viac rozjímať, keď si budem konať svätú hodinu. Vtom som začula: „Nebudeš zdravá a neodkladaj sviatosť zmierenia, lebo to sa mi nepáči. Šomranie okolia si nevšímaj.“
Vidíme, aká je sviatosť zmierenia pre Pána Ježiša dôležitá. Na jednej strane Faustíne hovorí, že by za ňou prišiel aj sám, keby Ho vo svätom prijímaní nepriniesol kňaz, na druhej strane karhá Faustínu, že odkladá svätú spoveď. Pri inej príležitosti zasa mala zjavenie, kde jej Pán Ježiš povedal, že za svoje hriechy by si zaslúžila deň v očistci. Čo si potom zaslúžime my, keď toto povedal Ježiš svätej Faustíne, ktorá ho milovala celým srdcom a veľa trpela za obrátenie hriešnikov? Myslime na to, keď sa budeme pripravovať na svätú spoveď. Nielen teraz, pred Veľkou nocou. Pristupujme k svätej spovedi často, aspoň raz mesačne, ale ak to potrebujeme, aj častejšie. Vyprosujme si nielen odpustenie hriechov, ale aj trestov za ne, získavajme pre seba úplné a čiastočné odpustky. Prosme o väčšiu lásku a väčšiu vieru. A nezabudnime sa pomodliť za kňaza, ktorý nám sprostredkuje Božie milosrdenstvo a odpustenie. Nech ho Pán požehná a dá mu svoje milosti, aby vykonával svoju službu v láske a v Duchu Svätom.
Odkaz na spytovanie svedomia podľa Desatora: https://modrykostol.fara.sk/sviatost-zmierenia/spytovanie-desatoro/
