Sv. Ján Mária Vianney povedal: „Pozrite sa na moc kňaza. Z kúska chleba slovo kňaza urobí Boha. Je to viac než stvorenie sveta.“
Skutočne, nik nemá v rukách takú moc, akú má platne vysvätený katolícky kňaz. Božia láska je pre nás taká nepochopiteľná! Deň predtým, ako Ježiš v poslušnosti voči Otcovi odčiňoval naše hriechy krvavou obetou na kríži, urobil sám seba nekrvavou obetou v Eucharistii. A chce od nás, aby sme si jeho obetu denne pripomínali a prijímali jeho Telo a Krv ako potravu pre dušu, ktorá túži po Bohu. Je to hlboké tajomstvo našej viery a svedčí o nekonečnej láske Boha voči človeku.
Bolívijčanka Catalina Rivas napísala knižočku Prežívaj svätú omšu. Od roku 1993 má súkromné zjavenia Panny Márie a Pána Ježiša, ktoré sú zatiaľ predmetom skúmania. Jedného dňa dostala poznanie, čo sa deje pri sv. omši a dostala za úlohu oznámiť to svetu. Panna Mária jej medziiným povedala: „...zúčastňujete sa na nej, ako na akejkoľvek všednej udalosti, bez duchovnej prípravy. Prečo? Je to predsa ten najväčší zázrak. Prišli ste prežiť tento okamih, keď vám najvyšší Boh dáva svoj najväčší dar a vy si ho neviete vážiť...“ Panna Mária viedla Catalinu celým priebehom sv. omše, vysvetľovala jej, čo sa práve deje, upozorňovala ju, aká modlitba by mala vychádzať z jej srdca pri konkrétnych úkonoch svätej omše. Prekvapila Catalinu už hneď na začiatku, keď ju vyzvala, aby úprimne odprosila Boha za všetky hriechy, ktorými ho urazila. Catalina bola deň predtým na sv. spovedi a bola presvedčená, že je v milosti posväcujúcej. Panna Mária jej však hneď pripomenula, akých prejavov neláskavosti, netrpezlivosti a nepokoja sa dopustila voči svojim blížnym a urazila tým aj nebeského Otca. Zahanbená Catalina si až vtedy uvedomila závažnosť svojich postojov. Možno aj my sme ako Catalina presvedčení, že medzi nami a Bohom je všetko v poriadku. Prosme Ducha Svätého, nech nám vyjaví, ako na tom naozaj sme. Catalina zaznamenala vo svojej knižke celý priebeh sv. omše, my sa pristavíme len pri niektorých momentoch.
Počas obetovania Catalina uvidela vstávať z lavíc postavy, ktoré nikdy predtým nevidela. Boli oblečené v bielych tunikách a cez hlavnú loď prichádzali k oltáru. Matka Božia vysvetlila Cataline, že sú to strážni anjeli osôb, ktoré sú v kostole. Počas obetovania títo strážni anjeli prinášajú dary a prosby svojich zverencov pred Pánov oltár. Niektorí niesli zlatú misku s niečím, čo žiarilo čistým zlatým svetlom – to boli mnohé úmysly, s ktorými ľudia na sv. omšu prišli. Niektorí išli s prázdnymi rukami – to boli anjeli tých, ktorí sú síce prítomní, ale nikdy nič neobetujú, nemajú záujem prežiť každý okamih sv. omše. Nakoniec prichádzali anjeli, ktorí mali ruky zopnuté v modlitbe, ale boli smutní a so sklopeným zrakom – to boli strážni anjeli tých, ktorí prišli len z povinnosti, ale boli duchom neprítomní. Panna Mária nás vyzýva, aby sme vždy prinášali na sv. omšu nejaké úmysly – za obrátenie hriešnikov, za mier vo svete, za našich príbuzných... Nebeské bytosti sa ukláňali pred oltárom, iné kľačali, ale len čo prišli k oltáru, rozplynuli sa Cataline pred očami.
Keď sa v kostole začalo spievať Svätý, Svätý, Svätý, Catalina zrazu uvidela tisícky anjelov, ktorí sa klaňali a vzdávali česť Pánovi.
Počas premenenia sa objavil veľký zástup bytostí, všetci kľačali a Panna Mária kľačala tiež asi krok za celebrantom. Tie bytosti boli svätí a blahoslavení a tiež duše z očistca, ktoré čakajú na naše modlitby. Keď celebrant vyslovil slová premenenia, Catalina uvidela, ako ho naplnilo nadprirodzené svetlo a celebranta zahalil Ježiš svojím telom. Hostia narástla a objavila sa na nej Ježišova tvár, ktorá hľadela na svoj ľud. Mária Cataline prikázala, aby sa na neho pozerala a modlila sa fatimskú modlitbu: „Ó, môj Bože, verím v teba, klaniam sa ti, dúfam v teba a milujem ťa. Prosím o odpustenie pre tých, ktorí neveria v teba, neklaňajú sa ti, nedúfajú v teba a nemilujú ťa. Pane, zmiluj sa!“ Keď celebrant položil hostiu na oltár, nadobudla normálnu veľkosť. Po vyslovení slov premenenia nad vínom sa v tej chvíli začalo na oblohe blýskať. Steny aj strop kostola zmizli. Všade bola úplná tma, žiarilo iba to svetlo na oltári. Catalina v tej chvíli uvidela ukrižovaného Ježiša. Hlavu mal sklonenú k prsiam. Na pravej strane hrude mal ranu, z ktorej vytekala krv smerom doľava, a niečo ako voda, no veľmi žiarivé, vytekalo smerom doprava. Vyzeralo to ako lúče svetla, ktoré spočívali na veriacich. Catalina píše, že ju ohromilo, koľko krvi stekalo do kalicha. Myslela si, že sa vyleje a zmáča celý oltár, ale nevyliala sa ani kvapka. Vtedy jej Panna Mária povedala: „Toto je zázrak nad zázrakmi. Už som ti povedala, že Pán nie je obmedzený časom ani priestorom. Počas premenenia je celé spoločenstvo prenesené na Kalváriu do momentu Ježišovho ukrižovania.“ Prežívajme tieto chvíle počas sv. omše v hlbokej pokore. Pokiaľ nám to zdravie dovoľuje, kľaknime si. Keď to nezvládneme, stojme a urobme hlboký úklon. Čupnutie do drepu nie je dôstojný postoj. Panna Mária je Kráľovná neba i zeme. Je prítomná na svätej omši a pri premenení chleba a vína kľačí a klania sa svojmu Bohu. Nasledujme jej príklad.
Po premenení začal Catalinu ďalej viesť sv. omšou sám Ježiš. Pri modlitbe Otče náš nás vyzýva k úplnému odpusteniu. Hovorí: „Ak viete odpustiť, ale nedokážete zabudnúť, kladiete podmienky Božiemu odpusteniu. Vlastne hovoríte: “odpusť mi len tak, ako som ja schopná odpustiť, nič viac.“
Pri okamihu sv. prijímania Mária povedala Cataline, aby sme sa modlili za celebranta, kňazov i za zasvätené duše... Catalina videla, ako pani, ktorá bola na sv. spovedi pred sv. omšou, prijala hostiu na jazyk a vtedy ju prežiarilo svetlo od chrbta, cez paže, hruď až po hlavu a Pán Ježiš povedal: „Mám veľkú radosť, keď objímam dušu, ktorá prichádza s čistým srdcom, aby ma do neho prijala.“ Tiež povedal: „Pamätajte, že v tejto vznešenej chvíli som pre dušu žobrákom lásky.“ Prijímajme Telo a Krv Pána Ježiša s čo najväčšou úctou. Uvedomujme si túto výnimočnú chvíľu, že jeho Telo a Krv preniká to naše úbohé a hriešne telo a očisťuje ho. Ďakujme mu za tento vzácny dar. Pán Ježiš príde ku každému, komu ho kňaz alebo rozdávateľ svätého prijímania podá, no nie u každého ostáva. Ostáva v tom, u koho sa cíti prijatý. Myslime na to, aj keď vyjdeme z kostola.
Pri záverečnom požehnaní Panna Mária Catalinu upozornila: „Buď pozorná... Pamätaj, že toto môže byť posledné požehnanie, ktoré z rúk kňaza dostaneš. ... Tieto posvätené ruky ti dávajú požehnanie v mene Najsvätejšej Trojice, preto sa prežehnávaj znakom kríža s úctou, ako keby malo byť posledné v tvojom živote.“
Ďakujme Bohu za dar svätej omše. Ďakujme Bohu za kňazov, ktorí odpovedali na Božie volanie a poslúchli túto náročnú výzvu.
Boh vie, že nám ľuďom nestačí o Božej láske iba hovoriť, my ju potrebujeme konkrétne zažiť, na vlastnej koži. Konkrétne, teda prostredníctvom človeka, ktorý nám ju sprostredkuje. Asi najviac si Božiu lásku uvedomujeme skrze odpustenie. Keď vieme, že sme sa previnili ťažkým hriechom, keď nás to tlačí ako balvan a potom, často až po veľkom vnútornom boji a aj prekonaní hanby, keď vyznáme svoj hriech pred kňazom, zrazu počujeme oslobodzujúce slová: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Vtedy cítime, že Boh je naozaj dobrý a ohromne láskavý, milosrdný. On dal takú moc kňazom, že nám odpúšťa vďaka ich slovám. Sám to povedal: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn, 20, 23) Preto môžeme s pokojným srdcom veriť slovám, ktoré nám kňaz na záver spovede povie: „Pán Ježiš ti odpustil hriechy, choď v pokoji.“ Túto moc nemá nikto iný. Ani Panna Mária, ani anjeli, hoci sú čistí, nevinní, neustále v Božej prítomnosti. Kňaz ju má, aj keď je sám hriešny. Zistila to i sv. sestra Faustína. V apríli 1938 bola liečená v nemocnici v Pradniku. Píše o tom: „Večer prišla sestra, ktorá ma mala na starosti: „Zajtra nedostanete Pána Ježiša, lebo ste veľmi unavená a neskôr uvidíme, ako to bude.“ Nesmierne ma to zabolelo, ale odpovedala som s veľkým pokojom: „Dobre.“ Celkom som sa odovzdala Pánovi a snažila sa zaspať. Ráno som si vykonala meditáciu a pripravila sa na sv. prijímanie, aj keď som nemala mať Pána Ježiša. Keď moja túžba a láska dosiahla najvyšší stupeň, vtom som uzrela pri lôžku serafína, ktorý mi podal sv. prijímanie so slovami: „Hľa, Pán anjelov.“ Keď som prijala Pána, môj duch sa ponoril do Božej lásky a úžasu. Opakovalo sa to 13 dní. Nemala som istotu, či mi aj zajtra prinesie, ale odovzdala som sa Bohu, dôverujúc Božej dobrote. Neodvážila som sa ani pomyslieť, či zajtra budem mať sv. prijímanie týmto spôsobom. Serafína obklopovalo veľké svetlo, odzrkadľovalo sa v ňom zbožštenie, Božia láska. Mal zlaté rúcho a na ňom mal oblečenú priezračnú superku a priezračnú štólu. Kalich bol krištáľový, prikrytý priehľadným závojom. Keď mi podal Pána, okamžite zmizol. Raz som mala isté pochybnosti, ktoré sa ma zmocnili krátko pred sv. prijímaním. Vtom stál pri mne opäť serafín s Pánom Ježišom. Ja som sa opýtala Pána Ježiša a keď som nedostala odpoveď, povedala som serafínovi: „Nemohol by si ma vyspovedať?“ A on mi odpovedal: „Žiaden duch na nebi nemá tú moc.“ V tej istej chvíli svätá hostia spočinula na mojich perách.“ (Denníček, 1676, 1677) A to je len jedna z mnohých milostí, ktoré nám Boh dáva cez svojich kňazov. Anjeli môžu sväté prijímanie podávať – okrem sestry Faustíny sa to stalo napr. aj vo Fatime v roku 1916, keď anjel priniesol sv. prijímanie Lucii, Františkovi a Hyacinte. Ale anjeli nemôžu ani spovedať, ani premeniť chlieb a víno na Pánovo Telo a Krv. To môže len kňaz. Preto sv. Ján Mária Vianney hovorí: „Keby som sa stretol s kňazom a s anjelom, najprv by som pozdravil kňaza. Anjel je Boží priateľ, ale kňaz zaujíma Božie miesto.“ Boh plní svoje sľuby, dáva svoju moc hriešnemu človeku, lebo nás má veľmi rád a chce byť s nami po všetky dni až do skončenia sveta. Sv. Ján Mária Vianney tiež hovorí, že kňaz pochopí veľkosť svojho úradu až v nebi. Keby to pochopil na zemi, zomrel by. Nie od strachu, ale od lásky.
Modlime sa v tento deň zvlášť za kňazov. Za tých, ktorých poznáme, ktorí nás pokrstili a možno už odišli do večnosti, za tých, ktorí nám vyslúžili rôzne sviatosti, za tých, ktorých ešte len stretneme, za tých, ktorí zlyhali a ublížili... Nikto z nás nevie, čo všetko musia obetovať Bohu – svoju samotu, svoj smútok, svoje bolesti, nenaplnené očakávania, tlak spoločnosti, číhanie na ich chyby, rôzne tajomstvá, ktoré musia uchovať, sklamania... Očakávame od nich, že budú vždy pokojní, trpezliví, prívetiví, dobrí rečníci, pedagógovia, psychológovia, spoločenskí, ale aj plní Ducha a modlitby a ktovie, čo ešte. Ustáť tento spoločenský tlak musí byť extra náročné. Satan zvádza boj o ich dušu, keď nemal rešpekt a pokúšal Ježiša na púšti, o čo viac musí útočiť na tých, ktorí majú moc oslobodzovať duše od hriechu.
Vicerektor Gréckokatolíckeho kňazského seminára bl. biskupa P. P. Gojdiča v Prešove Peter Milenky vraví: "Byť kňazom, to nie je jednorazový úkon, ale človek sa ním musí stávať stále nanovo. Každý deň opäť a opäť vyznať lásku Kristovi, že som jeho a nech si so mnou robí, čo chce on. Tak ako on chce a kedy chce."
Kňaz nie je kňazom sám pre seba. Nedáva sám sebe rozhrešenie. Nevysluhuje sviatosti sebe. Nie je tu pre seba, ale pre ľudí. My ho zasa máme podržať svojimi modlitbami a obetami. Keď nie sme s niečím u kňaza spokojní, najprv sa opýtajme sami seba, koľko sme za neho modlili. Koľko požehnania a darov Ducha Svätého sme mu vyprosovali? Ďakujeme Bohu za neho? Prosme Pána o verných a horlivých kňazov, modlime sa za neverných a vlažných kňazov, za kňazov, ktorí namáhavo pracujú doma alebo v cudzine na ďalekých misijných poliach, za pokúšaných kňazov, za osamotených a opustených kňazov, za mladých, ale i za zomierajúcich kňazov, za duše kňazov v očistci. Prosme Ježiša, nech povolí vysvätiť len tých, ktorých si sám povolal; nech Duch Svätý osvecuje biskupov, keď ich vyberajú, duchovných radcov a vychovávateľov, keď im radia a pestujú ich povolanie. Prosme za duchovné a rehoľné povolania. Bez kňaza niet Eucharistie a ako povedal sv. páter Pio: "Pre svet by bolo ľahšie prežiť bez slnka než bez svätej omše."
Kňazstvo je láska Ježišovho srdca. Keď vidíte kňaza, myslite na nášho Pána Ježiša Krista.
Modlitba za kňazov
Pane Ježišu, večný veľkňaz,
zachovaj svojich kňazov v ochrane Tvojho najsvätejšieho Srdca.
Zachovaj bez poškvrny ich posvätené ruky,
ktoré sa denne dotýkajú Tvojho najsvätejšieho Tela.
Zachovaj bez poškvrny ich pery,
ktoré sú zvlažované Tvojou predrahou Krvou.
Zachovaj ich čisté srdcia,
do ktorých bola vtlačená pečať Tvojho svätého kňazstva.
Daj im moc, aby premieňali naše srdcia,
ako premieňajú chlieb a víno.
Žehnaj ich prácu, aby prinášala hojný úžitok
a udeľ im korunu večnej slávy.
Amen.
