Tento Ježišov výrok príde človeku spontánne na um, keď vidí v mestách a obciach procesie konané na Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Vyznávajme s radosťou, že Boh prebýva medzi nami, že sa k nám s láskou skláňa, že túži, aby v našich žilách prúdila aj Jeho krv, že chce, aby sme sa živili Jeho svätým Telom, ktoré podstúpilo týranie a mučenie len z čistej lásky voči nám. Zdá sa nám to neuveriteľné, že aj Boh, ktorý je všemocný, môže mať nejaké túžby? Že On, ktorý nepotrebuje nikoho, lebo sám vytvára dokonalé spoločenstvo Otca, Syna i Ducha Svätého, túži po stretnutí s niekým takým, ako som ja? Ako si ty? Nedá sa to pochopiť. Ale naša duša je tým spojivom s Bohom, je to akoby naša pupočná šnúra s Otcom, potrebuje byť živená Jeho láskou a milosťou. Zažili ste už hlbokú túžbu po Bohu? Keď vás duša doslova bolela, čo tak túžila po Božom dotyku? To je znamenie, že vo vašej pupočnej šnúre ešte pulzuje život.
My, ktorí máme problém zatiahnuť na hlbinu, ponoriť sa do Božej prítomnosti, berieme často ako úplnú samozrejmosť, že Boh prebýva medzi nami. Je nám to všedné, uprostred dediny máme kostol, kde je živý Boh vo svätostánku, a predsa kostol nepraská vo švíkoch. Mať v dedine kostol so živým Chlebom je pre nás také samozrejmé, ako mať každodenný chlieb na stole. Pokiaľ človek nehladuje, tak sa nad tým nejako zvlášť nezamýšľa. Hoci duša i telo tvoria jednotu, skúsme sa zamyslieť: kedy sme naposledy zažili pocit hladu, aký vplyv mal na nás ten pocit (ja sa priznávam, keď som hladná, som nervózna, reagujem podráždene a po dlhšom pocite hladu sa neviem dojesť) a ako rýchlo sme sa snažili túto nepohodu odstrániť a niečo dobré zjesť. Aké jednoduché je identifikovať pocit hladu, že? A teraz si tieto isté otázky položme nie s ohľadom na žalúdok, ale na našu dušu. Kedy naposledy naša duša pocítila hlad po Bohu? Vedeli sme ho vôbec rozpoznať? Ak naplníme žalúdok hocičím, na kvalitné jedlo s vitamínmi a živinami neostane miesto. Plus sa priznajme aj k tomu, že tie extra zdravé a výživné veci nám niekedy ani nechutia. Poznáme to, každý má niečo „nezdravé“, čomu nevie odolať. Podobne to funguje aj v duchovnej oblasti. Ak dušu zaplníme rôznym balastom, všednými či ťažkými hriechmi, nakŕmime ju svetskými obrazmi z televíznej obrazovky alebo z internetu, zábavou rôzneho druhu, niekedy i prácou, keď pracujeme od rána do večera, neostane priestor na to, aby vyjadrila svoju túžbu po Bohu. A teraz si predstavme, že ten náš úžasný Boh, ktorý nie je závislý absolútne na ničom, túži po nás. Chce byť s nami úplne zjednotený. On sa nám ponúka: „Vezmite a jedzte...toto je moje Telo... vezmite a pite... toto je moja Krv...“ Je to pre neho tak veľmi dôležité, že neprosí, ale nalieha: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj.“ (Jn 6, 53-55) Prečo táto naliehavá žiadosť? Lebo Ježiš chce, aby sme sa mu podobali. „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6, 56) Chce, aby sme sa živili Jeho Telom, chce, aby sme ostávali v Ňom. Aby On mohol pôsobiť v nás. Aby sme viac milovali ľudí okolo seba. Aby sme mali pre každého láskavé slovo, aby sme mali s inými súcit. Aby sme sa vedeli podeliť. Aby sa posväcoval náš jazyk a nehovoril slová, ktoré iných ľudí zraňujú. Aby sme vedeli poprosiť o odpustenie, ak predsa zraníme. Aby sme neposudzovali a neohovárali, ale radšej pochválili, povzbudili. Chce, aby sme boli dokonalí, ako je dokonalý On. Chce, aby sme sa za iných modlili. Aj za tých, čo nám robia zle. Chce, aby sme sa živili aj Jeho Slovom. Lebo nie je nič, žiadna téma, na ktorú by sme v Písme nenašli odpoveď. A hlavne chce, aby sme odpúšťali, ako aj On odpúšťa. Láska rastie tam, kde ju polieva pokánie a odpustenie. Pre toto všetko a aj pre mnohé iné nám Ježiš dáva seba samého v Eucharistii. Slávme Ho, vyvyšujme, nehanbime sa za Neho. Hlásajme svetu Jeho lásku. Vyznávajme ju pred ľuďmi. Zúčastnime sa nábožne v sprievode, v ktorom kňaz ponesie živého Ježiša vo Sviatosti oltárnej. Pán Ježiš chápe aj naše pochybnosti. My totiž očami nie sme schopní vidieť zázrak, ktorý sa počas sv. omše deje. Chlieb a víno zostávajú v navonok nezmenenej forme, zmyslami nie sme schopní vidieť, čo sa naozaj stalo. Reálne však prichádza k prepodstatneniu - transsubstanciácii obetovaného chleba a vína na Telo a Krv Nášho Pána Ježiša Krista. „Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom, a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí“ (KKC 1377). Preto Boh svoju prítomnosť v premenenej – konsekrovanej Hostii dokázal už mnoho ráz. Existuje celá kniha o eucharistických zázrakoch, ktoré sa diali storočiami vo všetkých kútoch sveta. Premenené hostie krvácali, menili sa na kus mäsa, pričom vedecký výskum dokázal, že ide o ľudský srdcový sval, ktorý v sebe obsahuje také krvinky, aké obsahuje len krv živého človeka. Odohrali sa aj iné zázraky, napr. keď ťažko chorý prijal hostiu, ale následne ju vyvrátil do misky a slúžka obsah misky hodila do ohňa. Hostia hodená do ohňa nezhorela, ale vzniesla sa v krbe do vzduchu. Zavinuli ju do látky, vložili do skrinky a odniesli farárovi. Zázrak však pokračoval. Kňaz sa musel do domu chorého vrátiť trikrát, pretože hostia sa vždy zázračne vrátila do domu chorého. Stalo sa to v Amsterdame v roku 1345 a každoročne sa koná tichá procesia na pripomenutie tohto zázraku. Vo Francúzsku 12. júna v roku 1668 bola v kostolíku v Les Ulmes vyložená na verejnú úctu Najsvätejšia oltárna sviatosť. Počas spevu a incenzovania (používania kadidla) monštrancie, objavila sa v monštrancii miesto hostie podobizeň človeka s tmavosvetlými vlasmi, ktoré mu padali na plecia. Jeho tvár žiarila, ruky mal preložené jednu cez druhú a telo mal oblečené v bielej tunike. Túto podobu mala hostia viac ako štvrť hodiny. Bolo to tak na svätostánku, kde bola Najsvätejšia sviatosť vystavená, ako aj neskôr na oltári, kam kňaz monštranciu preniesol, aby sa ľudia mohli pozrieť z bližšej vzdialenosti. Viac si môžete prečítať v spomínanej knihe Eucharistické zázraky vo svete. Autorom je blahoslavený Carlo Acutis.
Eucharistické zázraky sa dejú aj dnes. Jeden sa aktuálne skúma aj na Slovensku, zatiaľ k nemu nie sú informácie, lebo skúmanie nie je ešte ukončené. V marci tohto roku sa odohrala neobyčajná udalosť v Kostole sv. Tomáša v Thomastone v štáte Connecticut. Kňaz mal poranený prst, tak rozdávaním sv. prijímania poveril iných vysluhovateľov. Všimol si, že v jednom cibóriu je hostií málo, ale vravel si, že keď sa minú, vráti sa vysluhovateľ po nové. Vysluhovateľ pozorne sledoval, ako hostie ubúdajú. Avšak keď bolo v cibóriu už len niekoľko posledných hostií, zrazu sa cibórium naplnilo. Hostie sa zázračne rozmnožili bez toho, aby sa za to niekto modlil, stalo sa to „len tak“. Svätá omša bola vysielaná online a kňaz túto skutočnosť oznámil veriacim okamžite, ako to zistil. Aktuálne túto vec skúmajú pod dohľadom Vatikánu. Viac tu: https://svetkrestanstva.postoj.sk/129752/america-dieceza-ziada-o-usmernenie-ako-postupovat-pri-vyetrovani-zazraku?page=8
Náš Boh je živý a je Bohom zázrakov. Ten najväčší sa nám denne deje rovno pred očami. Nie sme schopní pochopiť hĺbku tohto zázraku, pred ktorým ešte aj anjeli padajú na kolená. Ale sme schopní aspoň verejne vzdať Bohu úctu, prosiť o požehnanie a hlásať jeho lásku všetkým naokolo. Tak to urobme. Dokonca si pri tom môžeme vyprosiť aj mnohé milosti. Veriaci, ktorí sa nábožne zúčastnia na Eucharistickej procesii tak vonku, ako aj vo vnútornom priestore chrámu, môžu získať za zvyčajných podmienok úplné odpustky.
