Na Zákostolí, kde teraz stojí kamenný kríž, stál kedysi kostol postavený v roku 1787 v neskorobarokovom štýle. Žiaľ, požiar ho na začiatku 20. storočia zničil. Je to posvätné miesto a navždy také bude, lebo sa tu konala mnoho ráz obeta sv. omše. Toto miesto bolo dlho našimi občanmi „zabudnuté“. Viacerí farníci si spomínajú na to, že nebohý pán farár Krajči uvažoval nad tým, ako tomuto priestoru vrátiť to posvätno, ktoré z jeho povahy vyplýva. Podelil sa s myšlienkou, že by to bolo vhodné miesto na osadenie zastavení krížovej cesty. Vtedy by sa to miesto opäť stalo navštevované a aj miestom tichej modlitby. Za jeho života však k realizácii tejto myšlienky neprišlo.
Z iniciatívy rodiny Bartkovej, ku ktorej sa postupne pridávali ďalší naši farníci, začala sa čistiť Tichá dolina, ktorá bola neprehľadne zarastená a pre niekoho sa stala aj miestom na vývoz odpadu. Bolo to namáhavé, ale s Božou pomocou a dielom viacerých dobrých rúk sa postupne Tichá dolina otvorila pre realizáciu výstavby jaskynky.
Bolo to určite dielo inšpirované Duchom Svätým, lebo hoci peňazí veľa nebolo, našli sa ochotní ľudia, ktorí sa nadchli pre túto myšlienku a tvrdou prácu i ochotou darovať kamene a aj iný potrebný materiál, financie, kaplnka nadobudla podobu, v akej ju vidíme dnes. Socha Panny Márie bola dopravená z významného pútnického miesta – z Medžugoria. Posvätená bola 7. októbra 2019 na sviatok Ružencovej Panny Márie po večernej sv. omši za účasti veriacich.
Medzitým súčasný pán farár Pavol Klapica tiež ochotne prispel k obnove posvätnosti tohto miesta. Okrem fyzickej pomoci pri čistení neprehľadne zarasteného terénu obnovil slávenie Eucharistie na mieste, kde kedysi stál kostol. Stalo sa už tradíciou, že 15. septembra na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, pokiaľ to počasie dovoľuje, slávi tu každoročne sv. omšu za hojnej účasti veriacich.
Po výstavbe a posvätení kaplnky obnovila sa myšlienka vytvoriť tu aj krížovú cestu. Terén bol však náročný, nepriechodný. Vyhlásila sa v obci brigáda, avšak prišli len šiesti ľudia. Nebolo v ich silách kopec upraviť. Na istý čas sa teda pre nezáujem farníkov myšlienka na realizáciu krížovej cesty odsunula. Ale čo nie je dielo len ľudské, na to Pán Boh cestu nájde. Po púti našich farníkov do Medžugoria opäť prišla tá neodbytná myšlienka na realizáciu krížovej cesty. Vyhlásila sa brigáda ešte raz. Padlo rozhodnutie, že ak tento pokus vyjde, pôjde sa do toho, ak nevyjde, nebude sa to už siliť. V deň brigády prišlo 29 ľudí. Dielo sa začalo.
Dnes, na sviatok sv. Petra a Pavla, bola krížová cesta posvätená naším rodákom don Emilom Šafárom, za účasti nášho pána farára Pavla Klapicu a mnohých veriacich. Obrázky krížovej cesty sú reprodukciou obrázkov, ktoré sa kedysi nachádzali vo farskom kostole Materstva Panny Márie. Zamyslenia k jednotlivým zastaveniam zostavila naša rodáčka Gabriela Habrmanová, ktorú si Pán povolal k sebe ešte pred dokončením tejto krížovej cesty.
Nedá sa tu vymenovať všetkých ľudí, ktorí prispeli k tomu, že v našej obci máme vybudovanú krížovú cestu. Boh vie o všetkých a určite ich prácu, námahu i hmotné dary odmení. Avšak tí, ktorí toto dielo pred rokmi začali, už nemajú toľko síl, aby ho aj stále udržiavali. Je to výzva pre nás všetkých. Mnohí z nás sme hrdí na toto dielo. Radi sa tu prechádzame v tieni stromov, zájdeme si sem na modlitbu, alebo na prechádzku s rodinou, pozveme sem naše návštevy. Ale táto krížová cesta je naša nielen vtedy, keď je upravená. Ona je naša celoročne. Nemáme tu žiadnu platenú silu, ktorá by cestičky pravidelne čistila, zbavovala bodliakov, buriny, kyslého dreva, vysokej trávy. Máme tu dobré duše, ktoré na vlastné náklady a vo voľnom čase urobia kus práce, ale to nie je práca pre jedného – dvoch dobrovoľníkov. Mali by sme sa zamyslieť, ako prispieť k tomu, aby bola krížová cesta prístupná po celý rok, domyslieť a aj zrealizovať ešte nejaké detaily, ktoré si toto miesto vyžaduje, napr. sa väčšinu roka tvorí hlboké blato na cestičke do Tichej doliny, nakoľko je tam neustále prítomná voda. Buďme vďační tým, ktorí toto dielo vybudovali, ktorí ho udržujú, ktorí tu nechali kus srdca, práce a aj financií. Ale vyriešme aj to, ako to bude fungovať ďalej. Nech nám v tom Pán Boh pomáha.
Na záver si už len pripomeňme slová, ktoré pri posviacke zazneli z úst don Emila Šafára: „V tento deň je dobré si uvedomiť, aby ste nekonštatovali po dlhej dobe, že toľko roboty s tým bolo, tak dlho sme to pripravovali a bude to nakoniec prázdne! Človek sa môže modliť kdekoľvek, aj doma, aj na záhrade. Ale teraz, keď je to miesto posvätené a je umiestnené takto vyššie, zamyslel som sa, že človek môže akoby tak zhora Božím pohľadom spätne sa pozrieť do doliny svojho života, ako nás Pán Boh vidí. Keď budete mať nejaké kríže, problém, trápenie, namiesto nadávania, osočovania, rúhania, obviňovania, príďte sem, tu si sadnite, alebo si urobte krížovú cestu a s Ježišom si to prejdite. Uvidíte, že mnohé veci budete celkom ináč vidieť a riešiť. Jemu to dajte. On nech to spracuje. Je tu toľko znakov Božej prítomnosti – štebotavé vtáčiky, zelené farby nádeje... Ja vám žehnám a želám, aby ste ocenili toto miesto, aj tú robotu a vedeli si nájsť čas a povzbudzovali aj iných, keď bude treba – choďte do Zákostolia porozprávať sa s Ježišom, svoje kríže spojiť s Jeho krížovou cestou a uvidíte, že nájdete riešenie. Nech vám v tom Pán Boh pomáha!“
Fotografie z tejto udalosti nájdete v sekcii Galéria.
