Otázka, ktorú kladieme už malým škôlkarom a priebežne deťom rôzneho školského veku. Najprv sa pri úprimných detských odpovediach usmievame, pritakávame, aké je to konkrétne povolanie dôležité, ale s dospievajúcimi deťmi prichádza do tejto otázky vážnosť, lebo výberu povolania predchádza výber vhodnej strednej školy. Hodnotíme talenty detí, k čomu inklinujú, hodnotíme dopyt na trhu, budúce finančné zabezpečenie, tých premenných je veľa. Rozprávame sa o tom, čo ktoré povolanie alebo zamestnanie znamená, čo od človeka vyžaduje, akú má perspektívu. Okrem zamestnania, ktoré raz budú naše deti vykonávať, však existuje aj iný druh povolania – povolanie do manželstva, povolanie do rehole, do kňazstva... Hovoríme s deťmi aj o rehoľnom a duchovnom povolaní? Myslím tak vážne, nie iba žartom.
Povolanie kňaza je najdôležitejšie na svete, lebo len kňaz má moc pripraviť ľudskú dušu na večnosť, udeliť rozhrešenie od hriechov, prináša nám Boha vo viditeľnej podobe v Eucharistii. Na to nemá právomoc nik iný. Áno, duchovné povolania sú špecifické v tom, že tie si človek nevyberá sám, je do nich „volaný“ vnútorným Božím hlasom. Ale aby mladí ľudia tento hlas v sebe rozpoznali, musia byť naň istým spôsobom aj pripravovaní. Ako sa doma o kňazoch a rehoľníkoch rozprávame? Hovoríme o nich s úctou? Modlíme sa za duchovné a rehoľné povolania? A za rozpoznanie vlastného povolania?
Boh sa nám prihovára, každému zvlášť a pre každého má pripravenú nejakú úlohu. Niekedy Božiu ponuku rozpoznáme rýchlo a reagujeme na ňu, inokedy nám to trvá trochu dlhšie a Boh nám ju zjavuje viacerými spôsobmi. Je potrebné prosiť Ducha Svätého, aby nám pomáhal rozoznať, čo od nás Otec chce. Toto je dôležité sa Boha pýtať nielen pri riešení dilemy životného povolania, ale i v každodennom živote. Bože, ukáž mi, čo odo mňa chceš. Mám s tým vlastné skúsenosti. Spomeniem tú, ktorá ma inšpirovala k napísaniu tohto článku. V nedeľu 13. augusta sme mali s rodinou v pláne ísť do Nitry na púť k Matke Božej na nitriansku Kalváriu. Akurát som sa prebúdzala, keď mi od známej prišiel email. Bola v ňom táto modlitba:
Kňazova modlitba v nedeľu večer
Pane, dnes večer som sám.
Hlasy a zvuky z kostola pomaly tíchnu.
Ľudia odišli
a ja sa vraciam domov, sám.
Stretal som ľudí idúcich z prechádzky.
Prešiel som okolo kina,
valil sa z neho dav.
Prešiel som okolo kaviarní,
kde si nedeľní hostia
predlžovali radosť sviatočného dňa.
Videl som deti, hrajúce sa na chodníku,
deti, Pane, ktoré nikdy nebudú moje!
Tu som, Pane. Sám.
Desí ma ticho, samota ma ťaží...
Mám tridsaťpäť rokov, Pane,
mám telo ako druhí,
mám silné ruky na prácu,
mám srdce stvorené pre lásku.
Všetko som ti obetoval, Pane.
Ty si to všetko potreboval?
Ja som ti to všetko dal,
no predsa mi je ťažko.
Ťažko je venovať ti vlastné telo,
keď ono sa chce venovať druhému.
Ťažko je milovať všetkých,
a nevybrať si jedného.
Ťažko je stisnúť ruku,
a nepodržať si ju.
Ťažko je vzbudiť lásku,
a len k tebe ju zacieliť.
Ťažko je byť sebe ničím,
a pre blížnych všetkým.
Ťažko je byť ako druhí, medzi nimi,
a byť celkom iný.
Ťažko je bez prestania sa dávať,
a nič nechcieť prijať.
Ťažko je vychádzať všetkým v ústrety,
kým niet nikoho,
kto by šiel nám v ústrety.
Ťažko je znášať hriechy blížnych
bez možnosti odmietnuť ich niesť.
Ťažko je prijímať tajomstvá
bez práva zveriť ich druhému.
Ťažko je tiahnuť dopredu iných,
a nemôcť sa ani chvíľku nechať iným,
aby mňa potiahli.
Ťažko je podopierať slabých
bez opretia o silného.
Ťažko je byť sám,
sám proti všetkým,
sám proti svetu,
sám proti utrpeniu,
smrti, hriechu.
Syn môj, nie si sám,
som s tebou,
ja som ty.
Ja som potreboval ľudskú prirodzenosť
na pokračovanie svojho vtelenia a vykúpenia.
Od večnosti som si ťa vyvolil.
Ja ťa potrebujem.
Potreboval som tvoje ruky,
aby pokračovali v žehnaní,
potreboval som tvoje ústa,
aby pokračovali v kázaní,
potreboval som tvoje telo,
aby pokračovalo v utrpení,
potreboval som tvoje srdce,
aby pokračovalo v láske,
potreboval som teba,
aby si pokračoval vo vykúpení.
Syn môj, zostaň so mnou.
Tu som, Pane,
tu je moje telo,
tu je moje srdce,
tu je moja duša.
Dopraj mi byť
dosť veľkým, aby som objal celý svet,
dosť silným, aby som ho uniesol,
dosť čistým, aby som ho objal bez výhrady.
Daj, aby som bol miestom stretnutí,
a vždy len miestom priechodným,
cestou, ktorá vo mne nekončí,
pretože všetko smeruje k tebe.
Dnes večer, Pane, keď všetko zmĺklo,
keď cítim tvrdú krutosť samoty,
keď mi telo túži ukojiť hlad po rozkoši,
keď mi dušu hltajú ľudia
a ja nemám sily nasýtiť ich všetkých,
keď celý svet na moje plecia tlačí
váhou biedy a hriechu,
ja zas ti opakujem svoje ÁNO,
nie v záchvate smiechu,
ale zreteľne, vedome a pokorne,
sám pred tebou, Pane, v tichu večera.
Autorom tejto modlitby je Michel Quoist, francúzsky kňaz, teológ a spisovateľ. Tieto slová sa ma hlboko dotkli. Uvedomila som si, ako málo sa modlím za kňazov. Dala som si predsavzatie, že za kňazov sa budem modliť viac. Ale do rannej modlitby som ich akosi nezaradila. Pomodlila som sa to, čo vždy, a potom riešila praktické veci súvisiace s odchodom na púť.
V Nitre bolo krásne slnečné počasie, sv. omša slávnostná ako každý rok, bola som rada, že som tam. Po sv. omši som zostala v kostole. Vpredu mali pred oltárom nádobu plnú uzavretých lístočkov s výrokmi zo Svätého Písma. Kto chcel, mohol si odtiaľ lístok vziať a rozjímať nad Božím slovom. Lákalo ma to pohrabať sa v tom množstve papierikov a nejaký si vybrať. A zároveň som cítila, že to nie je len tak. Božie slovo má moc. Ale niekedy sa zdá zložité, náročné na porozumenie a náročné na rozjímanie i uskutočňovanie vo vlastnom živote. Vykročila som k oltáru a v duchu sa modlila: „Ježišu, daj mi, prosím ťa, cez svoje slovo poznať, čo odo mňa chceš...“ Ponorila som ruku do tej kopy poskladaných lístočkov a ešte rýchlo poslala do neba prosbu k Duchu Svätému. Keď som o chvíľu v lavici ten lístok otvorila, naplnil ma úžas, dojatie a vďačnosť, že Boh v mojom živote opäť zasiahol a vypočul moju prosbu. On mi totiž naznačil už ráno, čo odo mňa chce, aj mi v srdci vzbudil túžbu, aby som to uskutočnila, ale som na to rýchlo zabudla. Tak mi to potvrdil. Uistil ma, že keď som ráno dostala tú správu, malo to svoj význam. Na lístku bolo napísané: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov.“ Áno, Pane, budem ťa prosiť o nových robotníkov do tvojej žatvy. A aj ti ďakovať za tých, ktorých si povolal a oni sa podvolili. Špeciálne miesto majú v mojom srdci kňazi, ktorí mi sprostredkovali Tvoje milosti, Bože. Nielen tí, ktorí ma sprevádzali mojím životom dlhé roky. Ja ani všetkých nepoznám, ani si ich nepamätám, stretla som ich vo svojom živote už dosť, niektorých len na pár minút. Ale ty presne vieš, kto z tvojich vyvolených mi udelil sviatosti, kto nado mnou vyslovil slová rozhrešenia a sprostredkoval mi Tvoje odpustenie, kto mi podal sv. prijímanie, kto so mnou prehodil pár slov a povzbudil ma v mojom duchovnom živote... Dostala som i také rady, ktoré mi zmenili môj život, ukázali mi správny smer. Niektorí z týchto kňazov už nežijú, Bože, osláv ich duše a mnohí z nich ešte stále bojujú svoje každodenné boje, daj im silu, Bože a radosť do srdca, akú len Ty vieš dať a nikto iný, lebo si to zaslúžia, lebo sú celí Tvoji... A odpusť tým, ktorí ťa sklamali, možno i potupili, buď im milosrdný, Bože...
Prosme všetci spoločne Pána žatvy, nech stále volá mladých ľudí do svojej služby... Potrebujeme ich. Hovorme deťom a mladým ľuďom, ako veľmi sú duchovné povolania dôležité. Koľko dobra cez ne Boh koná. Pripomínajme si svätých kňazov, sväté rehoľníčky, ich obetavý život v službe iným, schopnosť trpieť pre vieru, hovorme o ich hlbokej modlitbe, ktorá obracala hriešnikov. Dnes sa deťom predkladajú v médiách mnohé „vzory“. Ale my im musíme ukázať, čo má cenu v Božích očiach. A kňazstvo je láskou Ježišovho Srdca, ako vraví svätý kňaz Ján Mária Vianney. Modlime sa za nich. Nezabudnime volať na pomoc aj našu Mamu, ktorá kňazov ľúbi zvlášť silne: Panna Mária, matka Krista – Veľkňaza, vypros pre naše Slovensko veľa svätých a horlivých kňazov. Amen. Staň sa.
