8. október je pre našu farnosť slávnostným dňom. Hody pritiahnu domov mnohých našich rodákov. Pre tých, ktorí by radi prišli, ale okolnosti im to neumožnili, prinášame aspoň kúsok atmosféry. Pripomeňme si teda niektoré myšlienky, ktoré dnes zazneli v našom chráme. Na úvod vdp. Pavol Klapica prirovnal dnešnú slávnosť ku krstu. Je to pre každého kresťana prvá a najdôležitejšia sviatosť, ktorou sa stáva členom Kristovej Cirkvi. Mali by sme tento deň oslavovať viac ako deň svojich narodenín. Nevieme presný dátum začatia výstavby nášho kostola. Ale vieme dátum jeho konsekrácie - teda posvätenia a uvedenia do činnosti - 9. 10. 1910.
Všetky čítania boli prispôsobené oslave chrámu. Avšak nielen chrámu ako budovy, ale nesmieme zabudnúť na to, že i naše telá sú chrámom Ducha Svätého. V kázni náš duchovný otec rozvinul niekoľko myšlienok. Najprv nám vysvetlil, že nie je dôležité vždy úplne rozumieť Božiemu slovu, to sa nepodarí ani tým najbystrejším a najmúdrejším ľuďom, ale dôležité je uskutočňovať to, čo je jeho odkazom, žiť tak, ako Boh od nás očakáva. Potom nás previedol príbehom človeka, ktorý raz prišiel do chrámu, ale na jeho veľké počudovanie v tom chráme našiel modliť sa Boha. Ešte väčšie bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že Boh sa modlí k človeku. A najväčšie, keď sa ho Boh opýtal, či človek existuje. Autor tohto príbehu hovorí, že tá otázka ho zaskočila - "Ty, Boh, Stvoriteľ človeka sa pýtaš, či človek existuje? Existuje, pozri, ja som človek! " Boh sa mu potešil a vraví: "Tak predsa existuješ. Bál som sa, že nie. Lebo moje chrámy zívajú prázdnotou." Autor tohto príbehu na záver ironicky pripomína: "Väznice sú zatvorené a sú ľuďmi preplnené. Kostoly sú otvorené a sú prázdne..." No a napokon sme sa preniesli do čias rímskeho cisára Juliána Apostatu (Apostata - odpadlík). Bol pokrstený, vyrastal v kresťanskej viere, ale tragický osud jeho rodiny, keď ako malé dieťa videl vraždu vlastného otca a starších bratov z dôvodu mocenských bojov, na ktorej sa podieľali kresťania, zavrhol toto náboženstvo a celý život proti nemu bojoval. Študoval Písmo nie kvôli povzbudeniu vlastnej viery, ale aby dokázal, že sa Ježiš mýlil. Našiel v evanjeliu stať, kde Ježiš hovorí, že z jeruzalemského chrámu neostane kameň na kameni, všetko bude zborené. Chrám v tom čase už bol poškodený, ale niečo z neho ešte stálo. Julián teda dal celkom tento chrám rozobrať s úmyslom, že postaví pre židovské náboženstvo chrám úplne nový, čím dokáže nepravdivosť Ježišových slov. Avšak čoskoro umiera v bitke s Peržanmi a údajne krátko pred smrťou vykríkol: "Zvíťazil si, Galilejský!" Ako náš duchovný otec poznamenal, víťazstvo Boha nad nami vôbec neznamená našu prehru. Práve naopak. Ak víťazstvo Boha nad nami prijmeme v pokore, môže to znamenať našu spásu. Lebo Boh nám pomáha zvíťaziť nad našimi slabosťami, zvíťaziť nad hriechom, zvíťaziť nad sebou samým. Nechajme teda Boha, nech nad nami víťazí a navštevujme jeho chrám v úcte a v modlitbe. V Bohu je náš život a naša spása.
