Keď som v nedeľu odchádzala po sv. omši z kostola, videla som pri stolíku dve deti, ako sa nad ním skláňajú a niečo si šepocú. Ako som sa priblížila, videla som šťastné úsmevy a jasot: „Pozri, už je ich zapísaných osem!“ Pochopila som, že sú to naši malí koledníci a práve si pozerajú zoznam domácností, ktoré sa prihlásili na prijatie koledníkov Dobrej noviny. Keď som videla to nadšenie a radosť, zaspomínala som si, ako to u nás celé začalo.
V júli 2001 sme s mojím teraz už manželom absolvovali týždenný základný kurz pre animátorov eRka v Bolešove a odvtedy začalo toto Hnutie kresťanských spoločenstiev detí fungovať aj v našej farnosti. Koncom novembra som sa zúčastnila Dobronovinového kurzu v Ľubochni, ktorý viedli manželia Zuzana a Marián Čaučíkovci a Danica Olexová, ktorá už nie je medzi nami, zahynula pri leteckom nešťastí v Etiópii v marci 2019. Pamätám si tú úžasnú náladu, ktorú pre nás (60 účastníkov) vytvorili, vliali do nás odhodlanie a nadšenie a odovzdali nám veľa dôležitých informácií. Atmosféru dotváralo aj počasie, celý čas vonku snežilo. K nezabudnuteľným spomienkam patrí aj to, že sme boli ubytovaní na nejakom internáte, kde sa v izbách nekúrilo (už si presne nepamätám dôvod), takže pre mňa, ktorá mrzne, akonáhle je vonku menej ako 20 stupňov, to bolo náročné. Ale spoločenská miestnosť bola vyhriata, tam sme sa zdržovali celý čas okrem spánku. V srdci sme mali všetci teplo a tiež sme si v ňom niesli myšlienku, že čo urobíme dnes, rozhodne o tom, ako bude vyzerať svet zajtra.
Naše deti sa na koledovanie veľmi tešili. Ako to však občas býva, keď sa niečo robí prvý raz, príde aj k nečakaným situáciám. Na prípravách sa zúčastnilo 32 detí a mladých ľudí. V pláne bolo uviesť kolednícky program v kostole pre rodičov a farníkov, ktorí ho chcú vidieť, ale z nejakého dôvodu nás nemôžu u seba prijať (pán Janko Krasňan vtedy namaľoval pre deti úžasné masky, škoda, že sa nezachovali a ani fotky nemám) a potom sa vydať koledovať do jednotlivých domácností. Boli sme rozdelení do dvoch skupín. Menšie deti mali mať kratšiu a menej členitú cestu, staršie mali ísť do kopcovitej časti dediny. Lenže hneď na začiatku prišlo k vyjednávaniu, aby sme si trasy vymenili, lebo malí chceli koledovať u svojich starých rodičov... Tak sme sa teda vymenili. Začali sme na fare, kde sa k nášmu spevu pridal aj pán farár Krajči a tak tréma z detí rýchlo opadla a veselo sme vykročili do zasnežených ulíc. Áno, vtedy fakt (26. 12. 2001) celý deň snežilo. Koledovali sme celé popoludnie až do 18-tej hodiny a ešte stále sme nenavštívili všetkých... Bol to trapas, lebo tí ľudia nás čakali a nedočkali sa nás. Museli sme o tej šiestej večer skončiť, lebo niektoré deti už nevládali a tiež bola dohoda, že sa v tom čase na fare všetci stretneme. Poprosili sme pána farára, aby v kostole vyhlásil, že kde sme nestihli prísť, tam ešte určite prídeme. Koledovanie sme dokončili o dva dni. Po oba dni nás všade prijali s otvoreným náručím, štedro nás odmeňovali a deti boli šťastné, veselé, nadšené. Tento prvý rok sme navštívili 45 domácností a vykoledovali sme spolu 12 360 Sk. Podporili sme tak založenie modernej základnej školy a edukačného centra pre učiteľov v sudánskych Núbijských vrchoch, výsadbu stromov v Ugande, v Turkáne a na severe Kene zasa kurzy čítania a písania. Hnutie eRko totiž patrí k našim najväčším mimovládnym organizáciám, ktoré sa venujú rozvojovej spolupráci. Ako to však niekedy na dedinách chodí, vyskytnú sa aj mätúce a nepravdivé informácie. Nás vtedy šokovalo, keď sme sa dozvedeli, že sa po dedine šíria reči, že na nástenke je napísané, že je potrebné prispieť sumou 100 Sk. Samozrejme, že to nebola pravda. To vedel každý, kto tú nástenku čítal. Bola tam len informácia o termíne koledovania a smerovaní pomoci. Zbierka je vždy dobrovoľná. Naši malí koledníci mali potom za odmenu na fare kolednícku diskotéku, kde sa vyšantili a vybláznili do sýtosti a v októbri 2002 sme sa zúčastnili Detskej púte v Rajeckej Lesnej, aby zažili a videli, že na Slovensku je takýchto nadšených koledníkov a eRkárov veľa.
Mali sme obavy, či po tom trapase, keď sa nás niekde v ohlásený čas koledovania nedočkali, budú mať naši farníci záujem o prijatie koledníkov aj ďalší rok. Obavy boli zbytočné, s radosťou nás prijali asi v 50-tich domácnostiach. Boli sme už poučení a lepšie sme si to zorganizovali.
V roku 2003 sme urobili experiment – rozhodli sme sa koledovať rovno na Štedrý večer v nočných hodinách. Po štedrej večeri sa nás na fare zišlo 34 koledníkov a 9 sprevádzajúcich osôb. Navštívili sme v ten večer 52 domácností. Ale usúdili sme, že aj keď to malo svoje čaro, ponecháme si do budúcnosti radšej tradičný termín 26.12.
V novembri 2004 sme v Kultúrnom dome vo Veľkých Lovciach pripravili pre našich farníkov a spoluobčanov premietanie filmu Mungu akubariki a po ňom nasledovala diskusia s naším hosťom – Katkou Kučerovou z Trnavy, ktorá sa v lete zúčastnila na projekte Dobrovoľníci pre Afriku a podelila sa so svojimi zážitkami. V tom roku bolo koledovanie výnimočné v tom, že sme sa inšpirovali koledou z vlastných zdrojov – pani Terézia Pavlatovská nám napísala piesne, ktoré sa tu spievali pred 60-timi rokmi. Snehu sme sa vtedy nedočkali, ale zato sme poriadne zmokli. No z nadšenia nám to nijako neubralo.
Mohla by som takto v spomienkach pokračovať ešte dlho. Každý ročník bol jedinečný, krásny. Deti trávili vo farskom centre zmysluplný čas príprav na Vianoce, učili sa, že pomáhať treba núdznym všade na svete, počas roka v našom najbližšom okolí a v čase Vianoc podať pomocnú ruku aj do vzdialenejších kútov našej zeme, veď všetci sme Božie deti a láska nie je obmedzená politicky vymedzenými hranicami. Čas plynie a aj v našom eRku už medzitým prišlo k výmene generácií, z detí sa stávajú dospelí a rodičia, koledovanie však pokračuje a ja sa z toho veľmi teším. Keď teraz prijímam koledníkov u nás doma, často bývam dojatá a ďakujem Bohu, že som aj ja mohla byť účastná tohto požehnaného diela. Mám radosť z toho, že aj dnes sa deti tešia a počítajú v kostole na stolíku, koľko ľudí je ochotných ich u seba prijať. Preto aj vás povzbudzujem, milí farníci, nebojte sa prijať u seba koledníkov Dobrej noviny. Deti sa z toho tešia, chcú sa do tejto akcie zapojiť a žiadne počasie ich neodradí. Stávalo sa, že občas niekto vypadol pre chorobu, ale to nijako neubralo z nadšenia a pocitu, že robím niečo pre iných. Dajme deťom príklad, že nezištnosť a dobrovoľníctvo sú dobrou investíciou do vlastného života, lebo Boh ho požehnáva. Ďakujem všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o to, že Dobrá novina u nás funguje už 22 rokov a bude to už naše 23. koledovanie. (Nekoledovalo sa len v roku 2020 z dôvodu pandémie covidu, ale prihlásení sme boli, pokladnička bola v kostole a prispeli sme aj tentoraz na dobré dielo.) Animátorkám a sprevádzajúcim osobám prajem veľa trpezlivosti pri nácvikoch, deťom neutíchajúce nadšenie, našej farnosti, aby bola vždy otvorená pre potreby iných a nebála sa prijať koledníkov Dobrej noviny a všetkým vyprosujem zdravie a Božie požehnanie. Nech v našej farnosti nikdy nezanikne tento zmysel pre obetu a nech sa každé Vianoce nesie našimi domácnosťami detský spev "Nesiem vám noviny, počúvajte..."
P.S.: Viete, že patrónmi DN sú až traja svätí Františkovia? Sv. František z Assisi - zaviedol tradíciu jasličiek, neodmysliteľného symbolu Vianoc.
Sv. František Xaverský - patrón všetkých misií - Dobrá novina podporuje aj misie.
Sv. František Saleský - zaviedol preventívny systém vo výchove – podporujeme rozvojové projekty, ktoré predchádzajú extrémnej chudobe a negatívnemu správaniu. Viac sa o Dobrej novine dozviete tu: https://www.dobranovina.sk/
Fotografia je z archívu autorky - Kronika mládeže vo farnosti Veľké Lovce 2001 - 2010
