Naozaj? Prežívame to tak? Keď sa postíme, sýti sa naša duša? Je to otázka na telo, každý si musí odpovedať sám. Dlhé roky bolo slovo pôst pre mňa strašiakom. Pričom išlo iba o dva dni v roku, keď sa odo mňa naozaj vyžadoval. Popolcová streda a Veľký piatok.
Nikdy som si ako dieťa nemusela nič v jedle odopierať. Keď som bola hladná, nasýtila som sa, keď som bola smädná, napila som sa a mohla som si vybrať, či si dám vodu, čaj s medom, sladenú vodu... V piatky sa u nás síce striktne dodržoval pôst od mäsa, často aj v stredu, ale to bolo skvelé, lebo sme vždy mali niečo iné, čo mi veľmi chutilo – obľúbené mliečne polievky a k tomu voňavé langoše alebo sladké jedlá od výmyslu sveta... Brucho bolo vždy plné a spokojné a svedomie tiež, lebo však piatok bez mäsa bol dodržaný... Preto aj predstava dvoch dní v roku, kedy by som mala pociťovať hlad, bola pre mňa doslova hrozná. Len raz za deň sa dosýta najesť. A k tomu je povolené dvakrát niečo malé, len do polosýta. Koľko je to do polosýta? Ako to zvládnem? Čo ak zjem viac? Budem mať hriech? Bude sa preto na mňa Pán Boh hnevať?
Celý čas som vždy riešila seba a tieto „praktické otázky“. A zmysel pôstu mi unikal... To, že pôst máme v liturgickom kalendári 40 dní, som síce vedela, ale nikto ho odo mňa nevyžadoval v žiadnej oblasti. Keby sa o to aj niekto pokúsil, asi by som sa postavila na odpor, že to nie je nutné. Nerozumela som tomu, ako môže pôst pozdvihnúť dušu k Bohu, keď mi v bruchu škvŕka od hladu a myslím len na to, ako to vydržať... Nerozumela som ani tomu, prečo sa postil Pán Ježiš. 40 dní strávil na púšti v pôste a modlitbe. Prečo to robil? Však bol Boží Syn, bez hriechu, čistý, nevinný, nemal dôvod robiť nejaké osobné pokánie..
Dnes som dospelá a pokiaľ nemám zdravotné problémy, tiež si nemusím odopierať chutné jedlo. Mám rada pocit sýtosti, milujem čokoládu, rôzne pochutiny a koláče... Až v dospelosti som sa dozvedela, že keď sa v piatok natlačím palacinkami so šľahačkou alebo vyprážaným syrom s hranolkami, tak ten pôst v podstate ani pôstom nie je. Skutočný pôst je o chlebe a vode. Chlieb ako pripomienka „Chleba života“ (pozri Jn 6, 35). Piatok mám prežívať ako deň umučenia Pána. Ďakovať mu za to, čo pre mňa podstúpil a vyjadriť mu svoju vďačnosť a lásku tým, že urobím nejaký skutok pokánia, ktorý skutočne pocítim. Často na to zabúdam. Alebo si na to spomeniem, ale nechce sa mi prekonávať samu seba. Ostávam v zabehnutom stereotype. Nepýtam sa Boha, čo odo mňa chce. Viem, že k pôstu potrebujem Božiu milosť, ale neprosím o ňu, vzdám sa bez toho, aby som vôbec začala. Hľadám výhovorky... Lebo viem, že môj nebeský Otec ma do ničoho nenúti. On ma pozve prežiť deň s ním, ale dá mi slobodnú vôľu, aby som s tým dňom naložila, ako ja chcem. Jeho láska ku mne nebude kvôli tomu menšia. Ale tá moja k nemu neporastie...
A tak si aj teraz pred týmto 40-dňovým pôstom uvedomujem, ako veľmi som závislá na rôznych veciach tohto sveta. Čoho všetkého mi je ťažké sa vzdať. Jedlo, sladkosti, sociálne siete, hudba, podcasty, seriály, zaužívaný spôsob života, tie isté hriechy, problémy s odpúšťaním... Je toho veľa, čomu často pripisujem vo svojom živote väčšiu dôležitosť ako tomu, čo chce odo mňa Boh, náš milujúci Otec. On je Láska a lásku chce aj od nás, svojich detí. V prvom rade lásku k Nemu – „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (porov. Mt 22, 36-40) Keď nás Cirkev pozýva k pôstu na 40 dní a prikazuje pod ťažkým hriechom postiť sa dva dni v roku, je to preto, aby upriamila našu pozornosť na to, čo je v našom živote skutočne dôležité. Naša duša potrebuje cítiť túžbu po Bohu. Potrebujeme svoje srdce oslobodiť od toho, čo ho pripútava k tomuto svetu, aj keď sú to dobré veci – jedlo je dobré, vyživuje naše telo, ale keď sa ho na pár hodín vzdáme, neubudne z nás, môžeme to robiť... Tiež potrebujeme svoje srdce oslobodiť aj od toho zlého – to sú závislosti, keď veci nepoužívame preto, že ich potrebujeme, ale preto, že sa ich už nevieme vzdať, stali sme sa ich otrokmi, alebo sa potrebujeme oslobodiť od ľahostajnosti, hnevu, lenivosti... Vedome odpúšťať a ak sme ublížili, aj poprosiť o odpustenie... V pôste si môžeme uvedomovať svoje limity. Spoznávať samých seba. Odhaľovať, na čom máme pracovať. Uvedomovať si svoju závislosť na Bohu. On má byť v centre nášho života. Skúsenosť hovorí, že ak je Boh na prvom mieste, potom je všetko na správnom mieste. A tak môžeme duchovne rásť. Dovoľme nášmu srdcu, nech ho plní túžba po Bohu...
Pôst má byť neoddeliteľne spojený s modlitbou. Nemýľme si pôst s túžbou schudnúť a lepšie vyzerať. Takýto pôst nemá duchovnú hodnotu, lebo je to opäť len naše egoistické zameranie na seba a nie na Boha. K tomu, aby mal náš pôst duchovný zmysel, je nevyhnutná modlitba. Stretať sa s Otcom v Božom slove. S Ježišom v Eucharistii. S Duchom Svätým pri modlitbe, ktorá by mala vychádzať z nášho srdca k Pánovmu Srdcu. Máme konať pokánie, teda meniť sa – pýtať sa Otca, akých nás chce mať a takými sa stávať... Tretím krokom v pôste je almužna. Myslieť viac na iných ako na seba. To, čo ušetrím pri pôste, rozdať tým, ktorí to potrebujú.
Nie je to ľahké dať si nejaké predsavzatie na pôst. Je to boj s návykmi, s vlastnou pohodlnosťou a s mnohými zlyhaniami. Boh to vidí. On vie, že nie sme dokonalí. Ale aj tie naše zlyhania sú užitočné pre našu dušu, ak si ich priznáme. Držia nás v pokore. Lebo na konci pôstu nemá byť naša hrdosť, čo všetko sme dokázali, ale na konci pôstu prichádza Veľká noc, v ktorej sa máme stretnúť s Ježišom. Najprv dobitým a skrvaveným a potom osláveným, zmŕtvychvstalým. Má to byť stretnutie s Láskou, ktorá porazila nenávisť a smrť. Bože, prosím, ukáž nám, čo od nás chceš. Ako plniť tvoju svätú vôľu. Ako prežiť nadchádzajúci pôst. Čoho sa vzdať a čo do svojho života pridať. Daj nám, prosím, k tomu svoju milosť. Lebo bez teba nedokážeme nič.
Článok o pôste od TK KBS: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20250303069
