Už 35 rokov platia tieto slová aj pre mňa. Nepíšem často osobné články, ale dnes tak robím. 10. júna 1990 som z rúk nášho vtedajšieho duchovného otca Karola Krajčiho prijala prvý raz Telo a Krv Pána Ježiša. Mám hlavu plnú spomienok...
Sviatosť krstu si, prirodzene, nepamätám... Krstil ma pán farár Mesko. Z jeho pôsobenia v našej farnosti si nepamätám skoro nič, bola som ešte malá. Potom tu chvíľu zastupoval „páterko“- Anton Mária Vacval SDB. Tiež mám len matné spomienky. A potom prišiel pán farár Krajči. Naša trieda bola prvá, ktorú pripravoval na prvé sväté prijímanie.
Rýchlo som si ho obľúbila, rozprával zaujímavé príbehy o rôznych svätých a to ma bavilo. Vtedy som netušila, že bude v našej farnosti skoro 20 rokov a že bude pri všetkých ďalších sviatostiach, ktoré som prijala. Okrem sviatosti zmierenia a sviatosti Eucharistie som s ním prežila prípravu na prijatie sviatosti birmovania, neskôr sviatosti manželstva a stihol pokrstiť našich dvoch starších synov. Som mu vďačná za všetko, čo mi po duchovnej stránke dal do života. Rád spolupracoval s mládežou, s deťmi, miništrantmi, spevákmi... Viedol nás k zodpovednosti, milosrdenstvu a empatii s inými. Vždy ma fascinovala jeho múdrosť, vzdelanie, zmysel pre humor, ale aj otvorenosť. Nechválil nás často, ale vždy mal pre nás povzbudivé slovo. Vedel aj pokarhať. Dodnes si niektoré udalosti a slová pamätám, vryli sa mi vtedy hlboko do srdca. Dnes pri svätej omši som na neho myslela, ďakovala Pánu Bohu za neho a prosila, nech ho v nebi oslávi. Mala som ho rada, ako veľmi, to som si uvedomila, až keď zomrel. Bol pre mňa nielen duchovnou autoritou, ale aj blízkym človekom, ktorý sa svojím spôsobom podieľal na mojej výchove, formoval moje názory, postoje, upozornil ma, keď som šla zlým smerom a tiež povzbudil, keď som to potrebovala. Nech odpočíva v pokoji...
Dnes som však pri sv. omši ďakovala nielen za môjho dlhoročného duchovného otca, ale za každého kňaza, ktorý mi počas tých 35 rokov vyslúžil sviatosť zmierenia, či podal sväté prijímanie. Je nemožné, aby som si ich všetkých pamätala. Dokonca by som nevedela ani len všetky miesta vymenovať, kde všade som prijímala sviatosť zmierenia. Boli to desiatky až stovky svätých spovedí, ktoré som prijala nielen doma, ale aj v rôznych mestách na Slovensku - počas prázdnin, počas pútí, počas mojich erkárskych kurzov, počas štúdia v Trnave, počas spoločných sv. spovedí v našom dekanáte... Bože, dnes ti ďakujem za každého kňaza, s ktorým som sa stretla. Niektoré sviatosti zmierenia mi utkveli v pamäti, lebo som pri nich zažila silné pôsobenie Ducha Svätého. Keď som mala pocit, že ku mne nehovorí spovedník, ale sám Spasiteľ. Keď sa mi dostalo odpovedí na moje ťažkosti, keď ma nasmerovali tam, kde mi už Boh pripravil cestu... Boli aj spovede, v ktorých som sa cítila ponížená a slová kňaza ma zaboleli, lebo boli necitlivé, príliš obviňujúce, keď viac karhal ako bol milosrdný, nepochopil bolesť, ktorú som mala v srdci a miesto ošetrenia ranu prehĺbil... Našťastie ich bolo málo a som dnes vďačná aj za ne, lebo ma tiež duchovne posunuli. Ježiš je Pán nad všetkým, On je Kráľ milosrdenstva. On ošetril moje rany, ktoré mi boli spôsobené, verím, že nechtiac, veď aj kňaz je len človek, ktorý si nesie vlastné zranenia a bojuje s hriechom tak ako ja. A ženské srdce je predsa asi komplikovanejšie a emotívnejšie ako to mužské... Keď som sa rozhodla odpustiť, Pán Ježiš ma odmenil sviatosťou zmierenia, ktorá mi dala krídla... Lebo On je najlepší Lekár, On vo sviatosti zmierenia uzdravuje, očisťuje, odpúšťa... Verím, že aj vy ste už zažili takú svätú spoveď, že ste doslova cítili Ježišovo objatie a ľahkosť, ktorá vám vyčarila nemiznúci úsmev v tvári, lebo vaše srdce priam prekypovalo šťastím... To sú tie úžasné Božie dotyky, Božia prítomnosť, Otcovské prijatie a neopakovateľný prejav lásky Ducha Svätého... Ježišu, žehnaj všetkých týchto kňazov, ty vieš dobre, ktorí mi vyslúžili sviatosti, ďakujem ti za nich a prosím, daj im vždy svoje Svetlo do ich služby... A ak už nie sú medzi nami, daj im večnú slávu v nebi...
A nakoniec chcem dnes poďakovať tebe, Pane. Za to, že mi vždy s láskou odpúšťaš, za každé jedno sväté prijímanie, ku ktorému si ma pozval, za každé jedno sväté prijímanie, v ktorom si prišiel ku mne a tiež ťa prosím, odpusť mi, že som veľakrát tvoje pozvanie odmietla, že som ťa veľakrát prijala bezmyšlienkovite, že som ťa veľa ráz prijala s rozbitými myšlienkami na všetky strany... Ty vieš o mne všetko... Vidíš do hlbín mojej duše, vieš, čo ma trápi a aj to, čo potrebujem... Prosím, buď mojím stálym hosťom, buď mi silou v mojich slabostiach, daj mi odvahu vyznať vždy svoj hriech pred tebou a tvojím zástupcom... Ježišu, vďaka ti za túto nepochopiteľnú sviatosť plnú nekonečnej lásky ku mne, k nám všetkým... Vďaka ti, že si 10. júna 1990 ku mne prišiel osobne, ako živý Boh a Pán, ukrytý v malej bielej hostii...
