Často zdieľam na Facebooku grafiku a myšlienky z farnosti Saletíni Rozkvet. Obrázok o dodržiavaní spoločenskej etikety v kostole však vyvolal aj negatívne reakcie, preto považujem za potrebné vysvetliť hlavnú myšlienku, aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu. Z grafiky je jasné, že jedna strana je písaná pre mužov a jedna pre ženy.
Je pre nás prirodzené dodržovať spoločenskú etiketu pri rôznych príležitostiach. Asi každý nosí na sebe najradšej to, v čom sa cíti pohodlne a dobre. Ale vieme, že sú udalosti, ktoré majú slávnostný charakter a vyžadujú si iný prístup k oblečeniu, keď nehľadíme len na to, či sa v tom cítime pohodlne, ale aj na to, akej príležitosti sa zúčastníme. Niekedy preto trpíme chladom, inokedy sa zasa zapotíme, ale vydržíme. Je nepísané pravidlo, že snehobiele šaty má mať na svadbe iba nevesta, že na pohreby chodíme v tmavých farbách, že na pracovných pohovoroch máme byť oblečení čisto a slušne a pod. Sú povolania s predpísaným pracovným odevom a my ich môžeme podľa neho poľahky identifikovať. Prečo teda oznam o dodržiavaní spoločenskej etikety v kostole vyvoláva rozporuplné reakcie?
Môže to mať rôzne dôvody. Nebudem ich tu všetky analyzovať, zhrniem len najdôležitejšie body:
1. Dodržiavať spoločenskú etiketu v kostole neznamená obzerať sa okolo seba a posudzovať ľudí, či sú vhodne oblečení! Znamená to pozrieť sa do vlastnej skrine a vybrať si odev, ktorým podčiarknem svoj vzťah k Bohu a význam udalosti, ktorej sa idem zúčastniť. Svätá omša je totiž Najsvätejšia obeta – sprítomňuje sa tu jediná obeta Ježiša Krista. Idem vzdávať úctu Bohu, ktorý pre mňa trpel, umrel bolestnou obetou na kríži a pre mňa vstal z mŕtvych. Ak si moja duša uvedomuje, že Boh ma miluje až na smrť a vo svätej omši sa táto jeho obeta sprítomňuje a následne som volaná na Baránkovu hostinu: „Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu...“, tak by mala byť v súlade aj s mojím telom, ktoré chce prísť na túto hostinu čisté (v duchovnom aj telesnom význame) a primerane oblečené.
2. Dodržiavať spoločenskú etiketu v kostole neznamená kupovať si drahé a značkové oblečenie! O to predsa vôbec nejde. Znamená to mať oblečenie, ktoré zahalí ramená, nemá hlboké výstrihy, nie je príliš krátke, neodhaľuje holé brucho, nepôsobí vulgárne. Spýtajme sa samých seba – vyjadruje moje oblečenie môj postoj k Bohu ako úctivý? A je úctivý aj k veriacim okolo mňa, ktorí sa prídu do chrámu modliť spolu so mnou?
3. Dodržiavať spoločenskú etiketu v kostole neznamená povýšiť ju nad osobnú túžbu stretnutia sa s Bohom! Ak sa nám stane, že sme na výlete, prechádzke, turistike, nie je naším cieľom ísť na sv. omšu, a predsa sa po ceste ocitneme v blízkosti chrámu a naše srdce zatúži po osobnom stretnutí s Otcom vo sv. omši, tak na toto Božie volanie odpovedajme s radosťou a zúčastnime sa. V tejto chvíli nie je dôležité, že máme na sebe šortky a tričko bez rukávov, dôležitá je naša túžba po Bohu a jeho túžba po nás. Rozlišujme, či sa na sv. omšu chystáme doma v pokoji a máme možnosť sa primerane obliecť, alebo sa nám sv. omša „pritrafí“ a nepočítali sme s účasťou na zhromaždení veriacich. Samozrejme, môžeme pre takéto prípady nosiť v batohu šatku, ktorou sa v kostole zahalíme a tak nás ani táto situácia nezaskočí. V zahraničí som si všimla, že v turisticky vyťažených kostoloch majú vešiaky so šatkami, aby sa sporo oblečení turisti mohli zahaliť a tak vstúpiť do chrámu či už na prehliadku alebo modlitbu.
4. Nesúďme iných, keď sú nevhodne oblečení. Nikdy nevieme, prečo to tak je. Možno majú nejaký zdravotný problém, možno sa ocitli v kostole náhodou, možno doma nemajú iné oblečenie, možno nikdy o spoločenskej etikete v kostole nepočuli, možno sú v období vzdoru, možno sú tu len na návšteve, možno... My nevieme, ani nemusíme vedieť, Pán Boh vie. On vidí do srdca každému, pozná nás lepšie, ako my sami...
Prejavujme našu úctu k Bohu a k blížnym myšlienkami, slovami i skutkami. Pozerajme sa kritickým okom na seba, nie na iných. Buďme tvoriví v láske, prinášajme Bohu našu obetu (napr. tým, že znesieme aj nepohodlné oblečenie, najmä v tomto teple) a buďme vďační za to, že si vôbec máme čo obliecť a že máme kostol, v ktorom sa slávia sv. omše. Nie je to všade vo svete samozrejmosť. Nech nám v tom Boh pomáha.
