V evanjeliách máme niekoľko podobenstiev, v ktorých Ježiš hovorí o nebeskom kráľovstve. Pilátovi povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“
Keď si predstavíme Ježiša ako Kráľa, možno sa nám vynorí obraz tŕňovej koruny a Ježišovej ubolenej a krvavej tváre. Trpiaci Kráľ. Kto chce prísť do jeho kráľovstva, musí sa pozrieť do tejto tváre.
Okrem bolesti v nej nájde láskavý a milosrdný pohľad. A my v ňom môžeme čítať: „Mám ťa rád! Tvoj hriech mi spôsobuje nepredstaviteľné muky, ale ja ich kvôli tebe podstúpim. Lebo chcem, aby si bol spasený. Splatím tvoj dlh, ktorý máš voči môjmu Otcovi. Odpúšťam ti, že to nevieš pochopiť. Vzdávam sa svojej slávy, túžim len po tom, aby si aj ty miloval mňa a ľudí okolo seba. Lebo moje kráľovstvo buduje láska.“ Pozeráme na mučeného Ježiša a ľudsky nám je ho ľúto. Je to len chvíľková emócia? Chce, aby sme ho milovali. Dá sa zamilovať do bolesti? Chceme ho nasledovať? Každý deň nášho života musíme robiť toto rozhodnutie. Milovať Ježiša - v ľuďoch okolo nás a aj v bolesti a utrpení alebo nemilovať...
Ježiš nám povedal, že keď príde na zem druhý raz, už nebudeme mať možnosť voľby. Zjaví sa ako mocný Kráľ vo svojej sláve, so svojimi anjelmi. Už nie s korunou z tŕnia, ale s víťaznou korunou. Ako sudca. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“ Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“ (pozri Mt 25, 31 – 46) Budeme súdení podľa veľkosti našej lásky. Či sme dali hladným jesť, smädným piť, či sme navštívili chorého, väzneného, či sme ľuďom slúžili, či sme im neubližovali rečami, skutkami... Na ktorú stranu nás jeho anjeli postavia? Kde bude naše miesto?
Dal nám príklad, ako máme žiť. Ježiš – Kráľ – Boh umýva nohy apoštolom.
Bol to jeho odkaz svetu, aby sme sa milovali navzájom, ako On miluje nás.
Je to aj symbol sviatosti zmierenia – naše duše, ktoré sa poškvrnili hriechom, môžu znovu získať stratenú čistotu – sám Kráľ sa k nám skláňa, aby nás očistil. Ježišovo Srdce spaľuje túžba po spáse ľudí a chce očistiť každého, kto k nemu s pokorou príde. A odpustenie, ktoré nám ponúka, dopĺňa nebeskou posilou – svojím vlastným Telom a vlastnou Krvou. V Eucharistii sa stáva väzňom lásky. Dáva sa tým, ktorí ho milujú, aj tým, ktorým je ľahostajný a prijímajú ho bez náležitej úcty.
Položme si dôležitú otázku: Aký vzťah a akú úctu mám k Eucharistii? Verím v živú prítomnosť nášho Pána a Spasiteľa? Lebo môj vzťah k Eucharistii určuje, aký vzťah a akú úctu mám k Ježišovi Kristovi. Dnes milosrdnému a odpúšťajúcemu, zajtra môjmu sudcovi...
Dokážem pred svojím Pánom a Spasiteľom padnúť na kolená? Ako prežívam tú najdôležitejšiu časť svätej omše – premenenie chleba a vína na Telo a Krv? Keď sa ozýva hlas majestátnych zvonov bijúcich na oslavu Boha, veď práve sa tu odohráva veľká udalosť...
My toto obrovské tajomstvo nedokážeme pochopiť. Presahuje nás. Keď kňaz dvíha premenenú Hostiu, pozerajme na ňu, na Ježiša. Kontemplujme ho a modlime sa fatimskú modlitbu: „Ó, môj Bože, verím v teba, klaniam sa ti, dúfam v teba a milujem ťa. Prosím o odpustenie pre tých, ktorí neveria v teba, neklaňajú sa ti, nedúfajú v teba a nemilujú ťa. Pane, zmiluj sa!“
Povedzme mu, ako veľmi ho milujeme a vzdajme úctu Kráľovi kráľov.
Keď kňaz dvíha kalich s premeneným vínom, deje sa zázrak nad zázrakmi. Pán nie je obmedzený časom a priestorom. Počas premenenia je celé naše spoločenstvo prenesené na Kalváriu do momentu Ježišovho ukrižovania. Ježišova krv tečie z jeho rán...
Pán Ježiš prosí Otca o odpustenie nielen pre tých, ktorí ho zabíjajú, ale za každý jeden náš hriech: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ V tejto chvíli si máme na kolenách (alebo zo stoja v hlbokom úklone) uvedomovať, že čistý, svätý, milujúci Ježiš umiera za moje vlastné hriechy a prosí o odpustenie pre mňa.
V Eucharistii, v tej malej hostii, je prítomný živý Ježiš, prijímam jeho Telo a jeho Krv, On je prítomný v každučkej čiastočke, každučkej omrvinke. Uvedomujem si, že v každej svätej omši sa mi ponúka živý Boh? Prijímam jeho pozvanie a prežívam svätú omšu naplno? Aj so svätým prijímaním? Ako ho prijímam?
Ježišu, Kráľu neba i zeme,
tebe sa klania anjelov chór,
velebnosť tvoju v hymnách a piesňach
vyznáva svätých i svätíc zbor.
Ukrývaš svoju tvár vo Sviatosti,
lež viera zrie ju tu oslávenú,
preto my Bohu vo svätostánku
vzdávame úctu a poklonu.
